Prečo mi básne nič nehovoria?

Včera som u jedného z mojich priateľov na Facebooku zazrel, že sa kedysi pred rokmi venoval písaniu básni. Práve o ňom by som nikdy nepovedal, že by sa niečomu takému venoval. Táto unikátna príležitosť ma však donútila zamyslieť sa prečo mne nikdy nič básne nehovorili.

Ja som bol vždy totálne na prózu a na písaný text. Keď som videl niekoľko riadkov textu pod sebou, tak mi to bolo blízke. No pri básniach to bolo väčšinou opačne, nikdy som im nerozumel, nikdy som k nim nemal blízko ani nič podobné. Vždy vo mne skôr vyvolávali odpor, hnus a vyhýbal som sa im ako som len mohol. Jedinou výnimkou boli Krvavé sonety a Mor ho! a aj to nie úplne celé, ale len niektoré ich populárne časti.

Tak som sa zamyslel prečo vlastne, tak poéziu nemám rád. Musel som sa v mojom živote vrátiť poriadne do histórie až na základnú školu. Tam sa vo mne začal rodiť odpor k poézií a to kvôli tomu ako otrasne bola učená. Všetko som sa mal namemorovať a bolo jedno či tomu rozumiem a či to chápem. Proste podľa nášho školstva som to mal vedieť, ale nemal som tomu rozumieť. Takto nasilu nás nútili „učiť sa“ veci, ktoré nám boli cudzie. Horšie bolo, že nás ich potom brutálne skúšali. Ten kto ich nevedel, ten bol menejcenný. Na slovenskom jazyku sa neučila láska k poézií a jej pochopenie. Nedávala sa šanca práci s textom, nedávala sa šanca interpretácií a nebola žiadna voľnosť. Všetko bolo presne nalinkované a určené. V podstate v zmysle výroku, že ak budem chcieť počuť tvoj názor, tak ti ho poviem.

Ja osobne som vtedy poéziu doslova nenávidel (a určite nás bolo viac), nechcel som o nej počuť a nie to ešte sa ju učiť. Nerozumel som jej, nechápal som ju a nikto mi nepodal pomocnú ruku. Tak som ostal poznačený na celý svoj život (našťastie na próze sa to neodrazilo :-) ). Nebola to však chyba učiteliek, no bola to chyba nastavenia systému. Systému, ktorý trvá do dnes, a učí deti látku sa memorovať a po čase zabudnúť, ale neučí samostatnosti, práci s informáciami, kreativite a práci s textom. Je to systém učenia, ktorý sme podedili ešte z čias komunizmu, kedy nikoho nezaujímal váš názor a všetko bolo dopredu naplánované.

Keď sa tak nad tým zamyslím, tak mne osobne je to veľmi ľúto. Ja už som pre poéziu na večné veky stratený a vďaka nášmu direktívnemu školskému systému som navždy ochudobnený o jedinečné zážitky z čítania poézie…

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

“Nikde nenájdete poéziu, keď ju nenosíte v sebe.”
-Alexandr Sergejevič Puškin


Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
1,240 prečítaní

3 Komentárov k "Prečo mi básne nič nehovoria?"

commenter

nenahneváš sa, ak ti opravím slovo v texte “menej cenní” – má byť správne “menejcenný”. Ja som totiž asi tiež “gramatický nacista”

commenter

marta: rozhodne sa nenahnevám, vlastne ďakujem za upozornenie na chybu. Text je teraz o niečo lepší. Aj majster tesár sa občas utne a tak aj mne sa podarila taká školácka chyba. :-D
btw: opravené :-)

[...] som si prečítala článok, v ktorom sa jeden z mojich priateľov zamýšľa nad tým, v čom pramení jeho nechuť a … Prinútilo ma to zamyslieť sa nad mojou históriou vývinu, v ktorom som si vytvorila vzťah k [...]

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>