Prečo mi básne niečo hovoria

Dnes som si prečítala článok, v ktorom sa jeden z mojich priateľov zamýšľa nad tým, v čom pramení jeho nechuť a nepochopenie voči poézii. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad mojou históriou vývinu, v ktorom som si vytvorila vzťah k poézii.

Tento vývin takisto nebol jednoduchý a už vôbec nie jednoznačný od samého začiatku. Vlastne sa dá povedať, že to so mnou bolo tak isto – poéziu som vnímala, ako niečo, čomu nerozumiem, ako príliš široké konotačné spektrum, v ktorom sa obyčajný človek iba stráca a aj keď sa mu podarí vytvoriť si vlastnú interpretáciu, bude to iba jeho subjektívna asociácia, ktorá má od autorovej myšlienky veľmi ďaleko. Oveľa jednoduchšie pre mňa, celkom pochopiteľne, bolo bezmyšlienkovite sa odovzdať do rúk epických osídiel, ktoré ma svojou dynamikou bez väčších ťažkostí zaviedli na túžobne očakávané chodníčky príbehov.

Jediné básne, ktoré som vo svojich mladších rokoch vedela oceniť, aj napriek tomu, že som im nerozumela, boli Mňa kedy´s zvádzal svet od Hviezdoslava a Noci od dekadentistu Alfreda de Musseta. Tam sa však hranice mojej ochoty zamýšľať sa nad poéziou končili a dá sa povedať, že som sa v tomto vzťahu nachádzala v stave pasívnej, až apatickej stagnácie.

Patrila som teda medzi nadpriemernú väčšinu študentov, ktorí boli nepríjemne prekvapení, keď zistili, že literárny druh, ktorému sa predovšetkým v našom štúdiu budeme venovať, je lyrika.

Veľmi, veľmi pomaly sa však moje obzory začali rozširovať, zore sa začali zapaľovať, bola som nútená zamýšľať sa nad básňami detailne, snažiť sa odinterpretovať každé slovo, každú malú myšlienku, ktorá sa rozrástla do väčšej, ako kvitnúci kvet. Postupne som sa naučila rozumieť tajom poézie ako alchymista, vnárala som sa do myšlienok a prehodnocovala svoje výsledky.

A jeden zo zásadných objavov, ktoré sa mi pri tomto bádaní podarili, bola moja vášeň v objavovaní niečoho nepoznaného. V doslovnom duševnom adrenalíne snažiť sa dopátrať k myšlienke, ktorá ma v konečnom dôsledku pravdepodobne aj tak veľmi ďaleko od toho, čo chcel autor naozaj povedať. Veľakrát totiž možno nechcel povedať vôbec nič. Mnohé veľké myšlienky vznikli na základe najspontánnejších autorských asociácií.

Dovolím si teda nesúhlasiť s priateľom, ktorého od poézie odradilo bifľovanie básničiek na základnej škole. Práve kvôli tomu, že nám bolo niečo vysvetlené nízko a denotačne, mali by sme sa snažiť hľadať v tom niečo viac, a to platí úplne vo všetkom. Poézia v mnohých prípadoch nie je tak zviazaná a prispôsobená forme, ako sa mnohí nazdávajú. Je to osobná reflexia, sonda do hĺbky najprirodzenejších autorových pocitov. Je v mnohom zrkadlom každého z nás.

.

Cordell

———————————————————————————————————————–
“Účinok básne nie je daný obsahom, formou, ale dojmom, ktorý vzbudí.”
-Stéphane Mallarmé

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
1,181 prečítaní

1 komentár k "Prečo mi básne niečo hovoria"

commenter

Nebolo to len biflenie basniciek ale aj interpretacii, lebo nic ine nas ucitelka nedokazala naucit. Takze som proste mal to “stastie” a ziskal som k drvivej vacsine poezie podvedomý odpor. Snad nas vonku nebeha az tolko, alebo vdaka nasmu skolskemu systemu prave tolko?

V kazdom pripade je dobre ze kazdy sme iny, lebo potom by bol svet nuda. Mne este nastastie ostala proza, desim sa vsak ako su na tom ludia, ktorym neostalo uz ani to.

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>