Povinné čítanie v škole má rád málokto. Ja osobne si na neho spomínam ako na nesmierne utrpenie, kedy ma v škole väčšinou nútili čítať strašne nudné knihy. Ešte dnes mám jazvy na duši z čítania Utrpenia mladého Werthera, ani sa nedivím, že po prečítaní tej knižky spáchalo veľa ľudí samovraždu. Ja som ju mal chuť spáchať už po niekoľkých stranách. Pri tom ja sám sa ratám medzi fanúšikov kníh a čítam rád. No rád čítam zaujímavé veci, ktoré ma zaujmú a nenudia.

Z povinného čítania na gymnáziu ma zaujalo len niekoľko kúskov a o všetkých som napísal článok tuto na blog. Teda okrem Otca Goriota, to som blog ešte nemal. A teraz si predstavte, že ak pre mňa t.j. človeka, čo má ku knihám blízko, bola väčšina povinného čítania nudná, ako sú na tom deti, ktoré nečítajú vôbec. Nuž všetky knihy si namiesto prečítania hľadajú na nete.

Má teda povinné čítanie zmysel? Podľa mňa v takej podobe, v akej je teraz, jednoznačne nie a aj samotné deti to pochopili a odmietajú čítať také pre nich nudné knižky. Zmyslom povinného čítania by malo byť vypestovať vzťah u detí k čítaniu kníh a rozvíjať ich schopnosti. Preto si myslím, že povinné čítanie by sme mali rapídne inovovať. V prvom rade by sme mali zmenšiť rozsah kníh, ktoré do povinného čítania patria. Tu spadá jeden z najväčších problémov slovenského školstva – učíme toho príliš veľa a príliš povrchne. Jednoduchším riešením by bolo učiť menej a učiť to efektívne a kvalitne.

Druhá zásadná zmena by mala byť vo výbere kníh. Drvivú väčšinu nezaujímavých kníh by sa malo z povinného čítania vyhodiť a nahradiť ich knihami, čo majú aspoň nejaký potenciál deti zaujať, napríklad Harry Potter alebo Pán prsteňov. Doba sa neustále vyvíja a to treba reflektovať aj v školských osnovách a nenútiť deti čítať skostnatené knihy, ktoré im nič nehovoria. Niekto môže namietať, že deti by si tak pozerali len film, ale aj to dá sa využiť. Kreatívny učiteľ sa vždy vynájde a zadá napríklad nájsť všetky rozdiely medzi filmom a knihou.

Najdôležitejšou funkciou povinného čítania by malo byť to, aby si deti vedeli utvoriť názor, pracovať s informáciami a vedieť ich aplikovať. To je asi najzásadnejšia zmena, ktorá by v povinnom čítaní mala nastať. Už nestačí len učiť obsahy jednotlivých kníh a literárno-teoretické nezmysly. Tu je spôsob ako bojovať proti tomu, aby si deti jednoducho nestiahli obsah z webu. Opýtame sa ich na praktickú aplikáciu vedomostí obsahu kníh. Opýtame sa na ich názor alebo ako oni hodnotia konanie nejakej postavy. Alebo ku ktorej postave majú najbližšie. Podnietime tak deti, aby sa naučili pracovať s informáciami a vedeli ich aplikovať. Ak im budeme nanucovať pozostatky socialistického školstva v podobne neustáleho memorovania, tak povinné čítanie nikdy nebudú mať radi.

Tak ako v celom slovenskom školstve aj v povinnom čítaní treba urobiť zásadnú reformu a zmeniť ho tak, aby fungovalo. Som si istý, že samotní učitelia vedia, ako by ho zmenili. Dôležité je, či im to byrokrati z ministerstva dovolia.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

“Šťastní sú tí, ktorí dožičia sluchu slová mŕtvych – to jest, ktorí čítajú dobré diela a rozjímajú o nich.”
-Leonardo da Vinci

Možno to bude znieť ako klišé, ale bola to práve kniha Harry Potter a kameň mudrcov, ktorá ma doviedla k čítaniu kníh. Zistil som, že sa mi vlastne knihy páčia a chcem ich čítať. Prvú knihu zo série, ktorá dobyla svet, som dostal na Vianoce, keď som bol malý. Prečítal som ju za 3 dni. Mal som presne toľko ako hlavný hrdina. To mi umožnilo viac sa vžiť do deja.

Harry Potter a kameň mudrcov

Teraz si asi všetci budete myslieť, že som len letel na vlne fanatizmu, ktorú meno Harry Potter vyvolalo. Nie je to však pravda. Dostal som sa k tomu ešte skôr ako okolo toho vznikla celá mánia. Možno aj preto som sa vždy pozeral cez prsty na fanúšikov, ktorý nosili na sebe potterovské kostýmy, mal rôznorodé fanúšikovské suveníry a podobne. U mňa by ste nič takéto nenašli. Ja som si po prečítaní knihy maximálne pozrel film. Chcel som vedieť, či sa moja predstavivosť bude zhodovať s predstavivosťou filmárov. V podstate sa aj zhodovala.

A v čom tkvie fenomén Harryho Pottra? Táto knižná sága ovplyvnila celú jednu generáciu. Našťastie aj tú moju. Terajšie deti si už radšej pozrú film a to je podľa mňa smutné. Knihy o tomto čarodejníkovi boli úspešné práve vďaka svojej obrovskej predstavivosti. Autorka poskytla deťom krásnu rozprávku o tom, že za šedým a stereotypným dneškom je fantastický svet kúziel, rôznych príšeriek a škola, kde sa neučia bežné veci.

Áno, možno Joanne Kathleen Rowlingová vykradla a pospájala všetky možné povery, kúzla a rozprávky. Čaro je práve v tom spojení, do ktorého zabalila klasický boj dobra proti zlu plný nevyriešených hádaniek. Našli sa aj ľudia, ktorí tvrdili, že jej výmysly sú len šikovná manipulácia. Práve takíto ľudia nechápu svet rozprávok a myseľ detí. Našťastie autorka to pochopila veľmi dobre a zúročila to v tomto výnimočnom diele.

Osobne si myslím, že ságu o Harrym Potterovi by deti mali čítať vtedy, ak budú minimálne vo veku hlavného hrdinu. Ja som mal to šťastie (až na rozdiel plus/mínus jeden rok) a vďaka tomu čitateľ prenikne do myslenia hlavného hrdinu a dokáže sa s ním stotožniť. Ďalší dôvod je, že strašidelnosť postupne stúpa s každým dielom. Deti sa tak popri dospievaní presvedčia, že svet už nie je nádherná rozprávka.

Kedysi som všetky knihy poznal naspamäť, lebo som ich prečítal niekoľko krát. Teraz si už na niektoré detaily nespomeniem. Harry Potter ostane vo mne navždy zapísaný ako odvážny čarodejník, ktorý vždy urobil správnu vec. No nie ten z filmu, ten mu len požičal tvár. V pamäti mi ostane jeho knižná verzia. Ten Harry Potter, o ktorého dobrodružstvách som si hodiny a hodiny čítal. Nie preletel megarýchlosťou ako vo filme.

P.S.1: Ďalšia séria, ktorá mi ukázala aké vedia byť knihy fantastické, bol Pán prsteňov. Ale o tom už niekedy inokedy…

.

P.S.2: Na záver ešte pre milovníkov ságy fotka troch hlavných filmových predstaviteľov.

.

Jozef “Chosé” Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—

—————————————————————————————————————–

“Potřebujeme hodně statečnosti, abychom se postavili svým nepřátelům, stejně tak i k tomu, abychom se postavili svým přátelům.”
–Joanne Rowlingová, Harry Potter a kámen mudrců

Osobne podobné projekty vítam. Knihy treba popularizovať čo najviac. U Martinusákov si zjavne povedali, že jeden projekt zdarne ukončili, tak by sa trebalo pustiť do ďalšieho.  Tento je síce menší, ale omnoho významnejší. V ankete Kniha roka 2009 máte možnosť nominovať knihy, ktoré vás v roku 2009 zaujali.  Hlasovať môžete za prvé tri miesta na web stránke projektu. Avšak pozor, hlasovať môžete aj za ostatné kategórie ako napríklad knižné sklamanie roka alebo knižný hrdina roka.  Tak čo? Máte nejaké najobľúbenejšie knihy za daný rok? Tak smelo za nich zahlasuje. Máte čas do 15. mája. Dokonca sú nachystané aj nejaké menšie ceny, tak možno aj niečo vyhráte.

Ktorá je najobľúbenejšia kniha Slovákov za rok 2009 sa dozvieme už 17. mája.  Ja dúfam, že to vyhrá taká kniha, ktorá dokáže osloviť, čo najviac ľudí. Pevne verím, že sa z tejto ankety stane veľmi dobrá tradície a časom sa tento projekt rozrastie. Veď v knihách je ukrytá múdrosť sveta.

Druhým projektom, ktorý prebieha tento krát však v televízií je Moja naj kniha. Zastrešuje ho Slovenská televízia.  Ide o kultúrno-vzdelávací projekt, na ktorý STV kúpila licenciu od BBC. V zahraničí mal obrovský úspech, tak snáď bude tomu tak aj na Slovensku.

Možnou prekážkou bude mimoriadne nevhodný čas na vysielanie. Večer o 20:00 STV2 veľa ľudí nesleduje. Bude to chcieť silnú mediálnu kampaň, aby sa ľudia o tomto dobrom projekte dozvedeli. Pozitívom v tomto smere je, že projekt má aj skupinu na facebooku, kde sa koncentrujú hlavne mladí čitatelia.

Do 9. mája bola možnosť nominovať vašu naj knihu. Ja osobne považujem za moju naj knihu Pána Prsteňov a preto som ju aj nominoval. Nerobím si nádeje, že vyhrá ale snáď získa aj nejaké nominácie. Inač ak by ste chceli nominovať bibliu tak máte smolu. Je vyňatá z hlasovania.

Už 23. mája sa môžeme tešiť na prvých 100 kníh. Vtedy bude vyhlásené ďalšie kolo hlasovania a budeme si vyberať naše najobľúbenejšie knihy.  Finálne meno knihy sa však dozvieme až 7. novembra v priamom prenose Slovenskej televízie.  Počas tejto doby budú prebiehať podporné akcie. Bližšie detaily nájdete na web stránke projektu.

Myšlienka tohto netypického projektu sa mi páči, ale spracovanie už nie. Chcelo by to väčšiu mediálnu kampaň. Keď sa pozriem, kto každý je partnerom tohto projektu, tak by s tým nemal byť problém. Tiež si myslím, že práve takýto projekt by mal byť vo verejnej televízii na Jednotke. Pevne verím, že tieto menšie nedostatky nebudú mať vplyv na úspech tohto projektu a zapojí sa do neho, čo najviac ľudí.

Mám pocit, že téma oboch spomínaných projektov u nás veľmi dlho chýbala.  Internetový Martinus pravdepodobne zistil, že takéto prospešné projekty môže využiť na úspešný marketing. Ja im držím palce. Vedia využiť internet ako novodobý komunikačný prostriedok a výsledok je ku prospechu celej spoločnosti. Projekt Moja naj kniha vymysleli v anglickej BBC, ale je realizovateľný aj u nás. Snáď sa nájde dostatok ľudí, ktorí ešte nezabudli čítať. Obom projektom želám veľa šťastia a držím palce.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

——————————————————————————————————————————————-

“Aby sme mohli čítať dobré knihy, nesmieme čítať zlé, lebo život je krátky a naše sily sú ohraničené.”
-Arthur Schopenhauer

Najskôr som z nej prečítala cca 5 strán a doslova ju zahodila, keďže som bola ZNECHUTENÁ a hlavou mi preblysla myšlienka … ,,prečo by som také niečo mala čítať ?!”.

…a tak som si ju asi po týždni znova vzala a začala čítať (trošku som sa premohla…) – ale veď aj také niečo treba (hoci len raz v živote) prečítať, povedala som si…

Autorka vykresľuje život 2 ,,štandardných” bratislavských manželských párov. Opisuje sestričku Terezu s manželom, doktorom Ivanom z Kramárov (majú dievčatko Vanesku) a Irmu – perfekcionistku, kariéristku, často aj workoholičku v jednej osobe, ktorá má popri tom všetkom dcérku Anetku a žije spolu s Mirom – dizajnér (alebo niečo také,už si presne nespomínam – zrejme reklamná agentúra…).

Spoločný život týchto párov prebiehal šťastne a spokojne, zjavne bez problémov už nejaký ten rôčik, kým…

Kým Tereza prestane mať trpezlivosť a silu znášať Ivanove maniere, pravidlá, príkazy , zákazy a rozhodne sa od neho odísť. Dlhšie by to už psychicky ( ani fyzicky (!) ) asi nezvládla.
Zanechá mu len odkaz, kde vysvetľuje,že je to pre nich lepšie a mali by si dať chvíľu prestávku…. Odchádza spolu s dcérkou k mame, do svojej rodnej obce.

Irma má tiež svoje problémy vo vzťahu. A nie hocijaké…. Len čo si overí pravdivosť domnienky nevery svojho manžela, vyháňa Mira z domu. Doslova sama ho vysťahuje. Nedokáže žiť v jednej domácnosti s niekým, kto ju podviedol s nejakou sekretárkou. A to napriek prosbám, sľubom a ostatným chabým výhovorkám. Nehľadí ani na dcéru, Miro musí bezpodmienečne zmiznúť z jej života.

Musím sa priznať, že na jej mieste by som robila asi to isté… NIE ! Mne by môj manžel také niečo nespravil…

Takto sa v Irminom živote začína séria konfliktov, nedorozumení, problémov a naťahovačiek…
Kto a kedy bude mať dieťa, kto má na to papier… a všetko s tým spojené, vrátane návštevy psychologičky,aby súd mohol rozhodnúť, ku komu dieťa inklinuje.

Na rozdiel od Irmy, Tereza Ivanovi dovolí starať sa o dcérku – bral si ju na víkendy a výlety, kým…

Kým sa jedného dňa nevrátil domov a Vanesu uniesol. Tereze sa pomaly rúca svet, nevie čo si počať…. Ivan dal výpoveď,nikto ho nevidel. Po dlhom, neúspešnom, bezvýznamnom hľadaní svojej stratenej dcéry jej mama poradí navštíviť detektívnu kanceláriu. Je to pre ňu jediná, posledná nádej, lebo tento ,,únos” nebol trestný čin a tak ho nemohli nahlásiť polícií. S Ivanom neboli rozvedení a tak je celkom prirodzené, že sa otec stará o dieťa, aj napriek tomu, aká je medzi párom situácia. Polícia teda nemá dôvod viesť vyšetrovanie.
Nákladné detektívne pátranie si vyžiadalo predaj matkinho domu, a tak sa Tereza s mamou sťahuje do prenajatého bytu naspäť do Bratislavy.

Irme sa postupne, vďaka pretrvávajúcim problémom, fajčeniu, zlému stravovaniu a hŕbe práce začína zhoršovať jej zdravotný stav. Pretrvávajúce bolesti v bruchu berie na ľahkú váhu, a aj napriek radám jej kamarátky nechce za žiadnu cenu vyhľadať lekársku pomoc. Nemôže si to dovoliť. Zložiť sa jednoducho neprichádza do úvahy. Musí byť silná…

Po niekoľkých mesiacoch pátrania detektívna kancelária nájde Ivana – v Brne,kde študoval. Sledujú ho, a keď si zistia aj jeho denný režim, prídu na to, že o malú sa stará istá pani. Tereza spolu s nimi cestuje do Brna, a keď uvidí malú, spoznajú sa a okamžite si ju berie k sebe.

Irmin zdravotný stav sa zhorší natoľko, že odpadne a v byte ju nájde nehybne ležať jej kamarátka.
Prevezú ju do nemocnice, kde sa stretáva s Terezou. Postupne sa spoznajú a navzájom si vyrozprávajú svoje príbehy. Irma si vstúpi do svedomia a pochopí, že pripravuje svoju dcéru o otca, a z rozprávania Terezy pochopí,ako na tom bol Miro, keď mu nedovolila stretávať sa s Anetkou. Mala ju stále pri sebe a mohla na tom byť oveľa horšie….

Román je ukončený ,,happyendom”. Dvojice sa rozvedú, Irma dovolí Mirovi, ktorý žije a čaká dieťa s inou stretávať sa s Anetkou, Ivan Tereze posiela alimenty na dieťa a obidve sú kamarátky….

And my opinion ?

Prvý a posledný krát.

Posledný krát som čítala román s takouto tématikou a od tejto autorky. Štýl písania je na môj vkus nic moc, a často krát sa stávalo, že ma to prestávalo baviť, niektoré pasáže som čítala bez rozmýšľania… (štýl Pottera a že vraj aj Vasilkovej teda nehrozí).
A samotná téma ?
Otras … vyvoláva pocit totálnej beznádeje a nechutnosti. Pomaly vám prestávajú prichádzať na um zlé veci, ktoré v živote ešte môžete zažiť. A čo je horšie, tieto pocity pretrvávajú aj po zatvorení knihy. Je veľa kníh,ktoré vás kvalitne vtiahnu do deja, je tam plno napätia – o to predsa ide.
Toto napätie sa mi jednoducho nepáčilo…

Na druhej strane však možno knihu hodnotiť pozitívne. Uvedomíme si, že sme na tom v živote dobre (alebo snáď ešte horšie..? ), niektorí čitatelia v podobných situáciách sa možno odhodlajú spraviť prvý krok a zmenia svoj doterajší život.

Tí mladší si uvedomia, čo skutočne prináša život ( aj keď ja takéto absurdnosti neuznávam ) a poučia sa, ako sa takýchto životných situácií vyvarovať.

Možno si poviete, že je to kniha pre dospelých,…áno je to pre vás dospelých….
ale keď si pomyslím, že ženy čítajú takéto romány… no neviem neviem….radšej zvoľte už aspoň nejakú tu romantiku, prípadne tématiku, ktorá vám dá niečo viac a hlavne zanechá pocit šťastia a pohody….

Toť moje subjektívne stanovisko a ak máte iný názor ,či skúsenosti spojené s touto publikáciou, vyjadrite sa a zanechajte komentár.

Nerozvedení zostávajte !

Livusha

—————————————————————————————————————–

“Tienistou stránkou nových kníh je, že pre ne nemôžeme čítať knihy staršie.”
- Joseph Joubert

Tento cestopis sa číta vynikajúco. Je plný zaujímavých autentických príhod z ciest – od cestovania,práce v nebezpečných oblastiach Pakistanu či Afganistanu až po problémy spojené s ubytovaním a opisom práce reportéra ako aj zahraničných novinárov.

Rozprávanie je písané súčasným,pútavým štýlom, veľmi sa mi páčilo autorovo komponovanie histórie, ktoré malo objasniť príčinu, prečo je systém v krajinách taký,aký je a ako sa v nich orientovať.

Okrem napínavých častí mala táto kniha aj umeleckejší – poviedkový charakter. Okrem toho však nebola núdza o fakty, (ktorých bolo naozaj požehnane) – kniha má takisto vysoký informačný a náučný profil.

Záver knihy tvorila časť so zážitkami z Izraela. Ide o autorov študentský pobyt, ktorého účelom bolo zarobiť si a precestovať Izrael. Veľmi príjemné čítanie, opäť chrakterizujúce tunajšiu spoločnosť a krajinu.

.

Livusha

.

———————————————————————————————————————

“Šťastní sú tí, ktorí dožičia sluchu slová mŕtvych – to jest, ktorí čítajú dobré diela a rozjímajú o nich.”
- Leonardo da Vinci

Vo svojom filme sa Peter Jackson troška vzbúril proti Tolkienovi a postavu Haldira rozpracoval omnoho viac. Urobil ju štýlovejšou, takou na dnešné pomery. V knihe Haldir len sprevádzal spoločenstvo elfským lesom a potom sa už na neho zabudlo. Vo filme bol Haldir omnoho štýlovejší a efektnejší. Ešte do teraz neviem zabudnúť na scénu, keď do Helmovho žľabu prichádzali elfovia na čele s Haldirom pomôcť Rohanu. Peter Jackson je pán režisér a práve tu ukázal svoje majstrovstvo. Neviem ako vám, ale mne sa vyupgradovaná  verzia páčila.

Ohromne obdivujem Haldira. Obdivujem ho za to, že aj napriek tomu, že mohol ostať doma sedieť na zadku a nič nerobiť len čakať, sa on rozhodol ísť na pomoc. Prišiel na pomoc, aj keď vedel, že riskuje svoj život a svoju nesmrteľnosť . A skutočne v tomto boji padol. Umrel za niekoho iného, v boji niekoho iného. To nedokáže každý. Zo všetkých elfov v Stredozemi sa ich našlo len sto. Na ich čele bol práve Haldir.

Raz chcem byť ako on. Chcem vedieť obetovať všetko v boji za niečo, čomu verím. Myslím si, že v tomto konkrétnom prípade bol Jackson o málilinko lepší než Tolkien.  Jackson ukázal svetu, že hrdina nemusí byť stredobodom pozornosti a aj napriek tomu dokáže pomôcť.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

——————————————————————————————————————————————

“Nie každý, kto blúdi, je stratený.”
- John Ronald Reuel Tolkien

Sloboda. Ale nie tá ako ju ktosi zadefinoval, lebo sloboda zo svojej podstaty neznesie žiadnu definíciu. Najmä preto, že ak niečo zadefinujeme, tak to ohraničíme – oklieštime. Skutočná sloboda je bezhraničná. Ktosi, kedysi napísal, že sloboda jednotlivca končí tam, kde sa stretá so slobodou iného jedinca. Toto môže platiť len čisto v ľudských súvislostiach. Myslím však, že sloboda sama (nie ako pojem, ktorý umiera s mysľou jedinca) je živá a jestvuje nezávisle na existencii konkrétneho jedinca. Prestupuje časopriestor a prekračuje ľudské vnímanie a poznanie. To je sloboda, pre ktorú sa oplatí žít.

A napokon umenie ako prejav slobody. Stojí najvyššie, vyššie ako veda, lebo oslobodzuje nielen myseľ a telo, ale i ľudského ducha, toho pretvára v novu entitu. Entitu fyzicky jestvujúcu na zemi, ale v skutočnosti duchovne a myslením mimo “objektivny” zmyslový svet. Umenie nás prerodí v entitu, a my pochopíme, že toto tu je len kvapka z oceánu. Pochopíme, že zrazu máme moc splynúť s oceánom, a už nie sme samostatnou nikam nepatriacou kvapkou, ale že sme súčasťou niečoho večného, čo nás absolútne prekračuje. Potom spočinieme v pokoji a dostaneme múdrosť vedieť žiť i v ľudskom svete, celkom inak a v pohode.

autor: Pavol Mudrák

—————————————————————————————————————————

“Čítanie – cesta k umeniu.”
-Poľské príslovie