Divadelné predstavenia si väčšinou vyberám podľa toho, ako by sa mi mohli páčiť. V prípade predstavenia Jablko som urobil výnimku. Povedal som si, že pôjdem na neho na slepo a uvidím o čom je. Jediné, čo som vedel bolo, že hlavnou hviezdou je tam Csongor Kassai.

S lyrikou som mal vždy problémy. Nikdy som ju nevedel pochopiť. Akosi išla mimo moje vnímanie. Divadelné predstavenie bolo plné takejto lyriky a možno práve to sa podpísalo pod to, že nemôžem o ňom hovoriť práve ako o nezabudnuteľnom zážitku.

Po ani polhodine od začiatku predstavenia som nepochopil, o čo ide v tomto predstavení. Gymnastika, ktorú tam herci cvičili vyzerala super, najmä tá ženská, ale bežnému divákovi to nepovie nič. Dalo by sa odhadovať, že toto predstavenie bolo o večnom vzťahu muža a ženu, no nedá sa to vedieť naisto.

Za celú hru padlo len niekoľko viet. Všetky patrili Csongorovi Kassaiovi a aj tú trošku replík zahral vynikajúco. Zvyšok času vyplnila netypická hudba, niekedy až uši drásajúca. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že som sa v divadle nudil. Moja pozornosť permanentne odlietala niekde k výšinám historickej budovy divadla. Výzdoba bola vskutku nádherná. Mám pocit, že som nebol jediný, kto si to neužil. Ostatní diváci sa tiež netvárili nadšene. A pritom stačilo urobiť minimum – zaujať diváka, aby mal nad čím počas predstavenia premýšľať.

Chcel som vidieť Csongora Kassaia naživo a to sa mi splnilo. Minimálne v tomto to dopadlo pre mňa pozitívne. Nechcem nejako uraziť hercov, určite si pri nácviku vypestovali poriadnu kondičku (skákať hodinu vkuse je fuška), ale ešte raz by som na to nešiel. Tento projekt je spolufinancovaný Ministerstvom kultúry a ja nechápem prečo. Ak už chce ministerstvo pritiahnuť diváka do divadla, tak by malo podporovať atraktívnejšie predstavenia. Malo by to určite väčší efekt na kultúru nášho národa.

Divadelné predstavenie Jablko v hlavnej úlohe s Csongorom Kassaiom odporúčam len diváckej minorite. Takým, ktorí sú obrovskí fanúšikovia tohto herca a divákom, ktorí sa vyžívajú v lyrickej neurčitosti. Vám ostatným odporúčam niečo, kde si oddýchnete a odídete s príjemným zážitkom s pocitom, že to stálo za to.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

————————————————————————————————————————

“Pohľad na zamilovaných je divadlom pre bohov.”
-Johann Wolfgang Goethe

Tak ako väčšina nášho života, aj táto hra sa točí okolo peňazí. Dokonca obrovského balíka peňazí. Možno samotný dej má aj hlbšiu myšlienku, než len útek s peniazmi z krajiny, no prostredie ju úspešne zadupáva do zeme. Neuberá to samozrejme humornej kvalite tejto hry.

Na toto predstavenie som bol v historickej budove na Hlavnej ulici v Prešove. Ako som tak sedel na balkóniku počas prestávky, tak zrazu všetky tie roky tej budovy začali na mňa pôsobiť. Predstavil som si ako úžasne tu muselo byť pred sto rokmi, keď bolo divadelné predstavenie skutočne veľkou udalosťou.  V čase, keď ľudia nemali televízor a internet a divadlo bolo spoločenskou udalosťou. Proste divadlo má svoje čaro, len ho treba objaviť.

Bol by to hriech, ak by som nespomenul perfektné výkony hercov. Môj obľúbený DJZ herec  Boris Srník ako hlavná postava Henry Perkins bol úplne strelený. Samozrejme, že v dobrom slova zmysle. Svoju úlohu odohral tak dobre, že mi vôbec nepripomínal Leva z muzikálu František z Assisi a taktiež ukázal, že uletené postavy mu idú.

Keď už som pri uletených postavách, tak musím spomenúť manželku Henryho Perkinsa a to Jean Perkinsovú. Táto postava je najvtipnejšia z celej hry.  Hlavným dôvodom je herečka Valéria Fürješová, ktorá keď spustila svoj špeciálny prízvuk, tak publikum išlo do kolien. Už len kvôli tomu, aby som to počul ešte raz, by som si dal repete tohto predstavenia.  Aj na neskoršiu scénu s tortou ešte dlho nezabudnem, no to už veľa prezrádzam.

Z ostatných postav ma najviac zaujala postava agenta Slatera. Na prvý pohľad je tento vyšetrovateľ FBI mimoriadne asertívny. Celé predstavenie s ním pohadzujú ako s handrou, ale keď sa raz naštve, tak je najlepšie ísť z cesty. Vlastne až ku koncu vystrčí rožky a celkom vkusne to celé zakončí. Presne opačná postava je postava taxikára, ktorá zo začiatku skutočne dopĺňa dej. Jej dialógy sú nesmierne vtipné, ale potom neskoršie je tam akoby na silu. Apropo, aby som nezabudol. Ak si niekedy pôjdete pozrieť túto hru, tak vás čaká na pódiu jeden veľký červený darček. Moja bránica by vedela rozprávať.

Ak nemáte večer, čo robiť a chcete sa usmiať na smrť, tak táto komédia by mala byť jednoznačnou voľbou. Na pestrofarebnej scéne sa vám predstaví niekoľko svojráznych postáv, ktoré sa navzájom vhodne dopĺňajú. Neodporúčam všetkým ľuďom, ktorí nemajú radi smiech.

Pre viac podrobností o tejto bláznivej komédií kliknite sem.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————————————

“Sme divadlom tomuto svetu – hrajme tak, nech sa publikum nenudí.”
-Pavel Kosorin