Poznáte ten pocit, keď stratíte nejakú vec a ani za svet si nemôžete spomenúť, kam ste ju dali alebo kedy ste ju použili naposledy? Je to nepríjemný pocit, ale o chvíľu ho vymenia starosti alebo radosti, pohnete sa ďalej a poviete si, že veď ono sa to raz nájde. Viete si ale predstaviť, že by ste nedokázali prestať hľadať kým tú vec nenájdete a je jedno ako dlho ju budete hľadať, alebo koľkokrát vypracete skriňu a poličky, len aby ste ju našli? Nadpriemerne vysoká, tmavovlasá, tradične ženská hrdinka s ironickým menom Sandy Shortt (Sandy Krátka), má presne takýto problém. Keď pred dvadsiatimi rokmi jej rivalka z detstva Jenny-May Butler zmizla, nepripustila si, že by nejaká vec mohla len tak zmiznúť. Nikto z dospelých jej nevedel vysvetliť, kam idú veci, ktoré sa stratia a kam sa podela Jenny-May. Tento zážitok inšpiroval Sandy, aby sa pridala k oddeleniu nezvestných osôb Írskej Gardy. Keďže ju začalo deprimovať, že Garda po istom čase prípady odloží, založila si vlastnú agentúru a udržiavala kontakty s príbuznými zmiznutých ľudí. Neprestala hľadať, až kým ich všetkých nenašla na mieste, kam idú všetky stratené veci.

Cecelia do príbehu zakomponovala utrpenie ľudí, ktorým sa stratil niekto blízky, ich nekonečné lipnutie na spomienkach a osobných veciach stratených. Jej knihy sú naozaj prístupné čo sa úrovne jazyka týka. Angličtina, ako som spomínala pri predchádzajúcich knihách, je na jednoduchej úrovni, určite by som odporúčala niekomu, kto chce čítať po anglicky, ale jeho znalosť nie je perfektná. Nepoužíva nijaké výrazy mimo slovnej zásoby bežného človeka. Príbeh bol naozaj čarovný, reálne situácie servírované s popraškom fantázie.

Moje hodnotenie: 7/10

____________________________________________________________________

“I can only assume that there’s only one thing more frustrating than not being able to find someone and that’s not being found. I would want someone to find me more than anything.” (voľný preklad: “Môžem len predpokladať, že je iba jedna vec horšia ako neschopnosť niekoho nájsť a tou je nebyť nájdený. Ja by som zo všetkého najviac chcela, aby ma niekto našiel.”)

- Cecelia Ahern

Obsahovo je rozdelená do niekoľkých častí: 1-izbové, 2-izbové, 3-izbové,  4-izbové a 5+ izbové bývanie. Na konci je jedna kategória venovaná dizajnovým bytovým doplnkom, pomenovaná “Trendy”. Vkaždej kategórii je niekoľko bytov-apartmánov zo známych svetových miest: Miami, Londýn, Tokyo, Hong Kong a pod. Každý byt zariaďovali bytoví architekti.  Okrem toho tu nájdete aj nákres pôdorysu, kvalitné fotografie izieb z rôznych pohľadov a niekoľko-vetový slovný popis v anglickom, poľskom, českom a maďarskom jazyku.

Byty sú väčšinou v modernom štýle, ale nájdu sa medzi nimi aj klasické. Ak máte v pláne rekonštruovať si byt, alebo zariaďovať nový, tak tu nájdete veľa inšpirácie. Do novej poličky si potom môžete zaradiť aj túto knihu (v každom byte by  podľa nás mala byť aspoň nejaká polička na knihy ).

Knihu nájdete v kníhkupectve Gorila.

V obytném prostoru vhodném pro bezdětné páry se jedna z místností stáva multifunkční: spojením obývacího pokoje a jídelnu vznikne hlavní pokoj, oddělený od ložnice. Velké poštáře v obytné místnosti mohou posloužit i jako jednoduché lůžko pro návštevy. Kuchyni lze zařídit policemi na stěnách a skládacím stolem. Do ložnice je vhodné umístit skříne s posuvnými dveřmi a postele s úložným prostorem.
opis 2-izbových bytov z knihy.

Ústrednou postavou tohto milého románu, ako už samotný jeho názov napovedá, je Jana. Dobre vychovaná seriózna mladá žena študujúca uznávanú školu, ktorá len pred časom osirela a ktorej práve smrť jej rodičov zmení celý život. Kvôli finančným ťažkostiam musí opustiť školu a nájsť si prácu.

Napriek tomu, že Jana Moorová nie je jedináčikom, spočiatku to tak na čitateľa pôsobí. Staršia sestra a brat nie sú práve ukážkovými súrodencami a pri vykreslení ich charakterov (či skôr NEcharakterov) som sa Jane úprimne čudovala, ako to s nimi mohla vydržať. No vydržala. Tu sa prejavuje Janina dobrota a nekonfliktnosť, ktorá sa tiahne celou knihou. Netreba jej však krivdiť. Táto dievčina je totiž  rovnako silnou osobnosťou s odhodlaním a triezvym uvažovaním akou bola i Jana Eyrová.

Nápad „prerobiť“ pána Rochestra na rockovú hviezdu Nica Rathburna sa autorke celkom podaril. Zádumčivý, úspešný a príťažlivý hudobník (príťažlivejší skôr na druhý pohľad ako na ten prvý – podľa vzoru pána R)  je snom každej mladej ženy a ani Jana, ako nová opatrovateľka jeho malej dcéry Maddy, sa neubráni citom k svojmu novému šéfovi. Slovo dá slovo a je z toho vzťah, no veľká láska Nica a Jany utŕži bolestnú ranu. A ďalej to už poznáte. Alebo vari nepoznáte? Tak to je potom o dôvod viac začítať sa do tejto love-story a prežiť s hrdinami ich príbeh.

Ako fanúšik anglickej románovej klasiky som mala pochybnosti o tom, či príbeh o romantickej láske mladej osamelej dievčiny znesie zasadenie do súčasnosti. Spočiatku som si nedokázala celkom predstaviť, ako autorka zapracuje rôzne skutočnosti z literárnej predlohy do tohto diela. Ako vykreslí triedny rozdiel medzi Nicom a Janou? Aké tajomstvá môže skrývať rocková hviezda? Postupne však April ponúkala rad radom odpovede na všetky tieto otázky a presvedčila ma o tom, že tento príbeh má potenciál osloviť i súčasnú mladú generáciu. Pri čítaní niektorých pasáží je dokonca veľmi ľahké zabudnúť na to, že ide o novú verziu klasického románu A to bez toho, aby dej pôsobil staromódne.

Každopádne, ako milovníčka klasiky, ktorá sa zároveň nebráni novým veciam, vám odporúčam prečítať si obe Jany – Eyrovú i Moorovú.  Skutočne za to stoja a poznáte to.. koľko kníh si prečítal, toľko krát si človekom

.

.

Zelený hrášok

————————————————————————————————————-

„Necítiť bolesť znamená necítiť už nič; každá z našich radostí je zmluvou s diablom.“
-Charles Bukowski

Jedného dňa sa opäť vyberie Jonatan na svojej rybárskej lodičke za dobrodružstvom. Tentokrát však zažije veci, na ktoré nezabudne do konca života. Po tom, čo si nevšimne príchod búrky stroskotá na ostrove Corrumpo. Práve na príhodách z tohto ostrova sa snaží autor demonštrovať niektoré zvrátené veci v spoločnosti. Veci, ktoré si ani nevšímame, lebo nám už zovšedneli. Teraz sa na nich môžeme pozrieť optikou jednoduchého chlapca. Autor podsúva prostredníctvom tejto postavy myšlienky veľmi jednoducho, nenápadne a nenásilne. Miestnu vládu na ostrove Corrumpo predstavujú Lordi Rady. Tí sú volení a svojich voličov sa pokúšajú získať ako všetci politici – úplatkami.

Jonatan pri putovaní po ostrove narazí na rôzne príhody. Niektoré sú absurdné už na prvý pohľad a niektoré až po hlbokom zamyslení. Ako prvú osobu stretne Jonatan ženu, ktorá si chcela stínanie stromov uľahčiť sekerou. To urobilo z nej zločina, lebo zobrala prácu ľuďom, ktorí to dovtedy robili po starom – s kameňmi a konármi. Absurdne tiež pôsobí petícia výrobcov sviečok, aby sa zakázalo slnko. Po bližšom pohľade nájdeme paralely aj s našim svetom a zistíme, že to nie je len výmysel knižky.

Zaujímavou je tiež úvaha o rybníku a o tom, že prečo je lepšie, keď je v súkromnom vlastníctve. Na podobný princíp poukazuje autor aj pri vyvlastňovaní domu. Je nejaká nehnuteľnosť skutočne naša, ak nám ju môžu zobrať alebo pýtať si za ňu daň? Autor túto otázku demonštruje na príklade ženy, ktorá prišla o svoj dom, kvôli centrálne naplánovanej výstavbe.

Vtipne vyznieva Jonatanova príhoda v knižnici. Tu sa Jonatan dozvedá, že knihy do knžnice vyberajú Lordi, lebo oni vedia, čo je najlepšie. Tieto knižky zaplatia samozrejme všetci, aj tí, ktorí ich nečítajú a nepáčia sa im. Najkľúčovejšou je desiata kapitola, keď Jonatan stretáva člena Rady Lordov Vladanu Hradnú. Táto politička sa snaží, aby ju opäť zvolili a chce získať hlas aj od Jonatana. Vlastne si ho chce kúpiť a láka ho na rôzne odmeny. Práve v tejto kapitole sa môžeme ponoriť do myslenia väčšiny politikov.

Autor sa v knihe postupne venuje aj takým témam ako udeľovanie licencií, kvalita služieb poskytovaných políciou, ale aj o tendenciách politikov všetko riadiť a kontrolovať. Aj také veci, ktoré to nepotrebujú, ako napríklad roznášanie darčekov Santa Clausom. Lordi Rady sa dostali v riadení životov ľudí na ostrove tak ďaleko, že im rozkazujú aj to, čo majú jesť. Zriadili pre nich verejné jedálne pre správnu skladbu potravy.

Tieto a ešte obrovské množstvo príhod zažije za tri dni Jonatán na ostrove Corrumpo. Kniha je napísaná prehľadne v krátkych kapitolách. Tie majú vždy len niekoľko strán a venujú sa väčšinou jednej príhode. To umožňuje čítanie tejto knihy prerušovane po kapitolách. Vďaka tejto svižnosti a nenáročnému textu sa kniha číta veľmi dobre. Za zmienku tiež stojí netypický filozofický koniec s nádychom úvah na zamyslenie.

Kniha Podivuhodné dobrodružstvá Jonatana Gullibla je dostupná aj v slovenskom preklade. Vhodná je svojim nenáročným štýlom aj pre dospievajúcu mládež. Kniha sa nesnaží čitateľa do niečoho nútiť.  Snaží sa v ňom vyvolať túbu po zamyslení sa nad vecami, ktoré by mu v bežnom živote nenapadli. Čas strávený nad touto knihou určite nebudete považovať za stratený. Na konci knihy si uvedomíte, že ak ste čítali pozorne, tak sa niečo vo vašom rozmýšľaní zmenilo. Knihu potom už stačí len odporučiť priateľom.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

„Všichni musíme platit za své hříchy. Daně trestají hříšníky. Daň z tabáku trestá ty, co kouří, daň z alkoholu trestá ty, co pijí, a daň z příjmu trestá ty, co pracují.“
- Podivuhodné dobrodružstvá Jonatána Gullibla, Ken Schoolland

Na začiatku čítanie jemne škrelo. Je pravda, že kniha je napísaná jednoduchým štýlom. Mám ju po slovensky, takže sa občas stáva, že aj preklad urobí svoje. Ďalší fakt je, že kniha je v prvom rade mierená na deti a teens, takže skladať ťažké, zdĺhavé vety a vytvárať zložité prepojenia, by asi bolo dosť odveci. Ja napríklad, som bola v riadnom šoku, keď na mňa vyletel spolužiak, do ktorého by som v živote nepovedala, že niečo prečítal, so slovami: ,,Ty čítaš Hry o život? Ja už som na druhej knihe!“ Pokladám za úspech, že niekoho prvá kniha prinúti prečítať aj ďalšie diely. Dvojnásobný úspech pri ľuďoch, ktorí bežne nečítajú. Späť k môjmu čitateľskému zážitku. Od istej časti začali strany ubiehať rýchlosťou svetla. Autorka ide priamo k veci a nepoužíva nijaké zbytočné “kecy“ okolo, čo môže byť občas aj nevýhodou. Taktiež to dosť šetrí čas a to je pre niektorých ľudí podstatné, aby sa nedostali do fázy, kedy ich to prestane baviť a neprinútia sa pokračovať.

O čom to vlastne je? Dej sa odohráva v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti na území dnešnej Ameriky. Krajina sa nazýva Panem a skladá sa zo Sídla a dvanástich obvodov. Ako obetu sídlu musia obvody každoročne vybrať vždy chlapca a dievča od 12-18 rokov, aby účinkovali v krutej reality show s názvom Hry o život. Zavrú ich do jednej arény, kde sa musia navzájom pozabíjať, lebo vyhrať môže len jeden. V aréne na nich čakajú aj iné nebezpečenstvá ako len oponenti a na každom kroku ich sníma kamera.

Druhú časť som nečítala, ale film už som videla. Ten u mňa zatiaľ boduje viac. Stáva sa to málokedy, možno niektoré časti z filmu sú presunuté do druhej knihy, alebo za tieto časti je zodpovedná fantázia tvorcov, neviem. Takisto svoje urobia aj efekty a herečku, ktorá hrá Katniss mám veľmi rada.

Moje hodnotenie: 8/10

_______________________________________________________

Šťastné Hry o život! Nech šťastie stojí vždy na Vašej strane!

- Suzanne Collins

Príbeh sa začína cestou desiatich ľudí na osamelý a záhadný Černochov ostrov. Hoci sú títo ľudia úplne rozdielni, dve veci ich predsa len spájajú – dostali pozvanie od tajomného pána Namyho a minulosť každého z nich je poznačená temným tajomstvom. Na prvý pohľad náhodné stretnutie desiatich neznámych sa rýchlo zvrháva na zvrátenú hru o život. Účastníci totiž zisťujú, že na ostrov boli pozvaní s konkrétnym zámerom – byť potrestaní za svoje zločiny. Každý z nich mal totiž v minulosti viac alebo menej zásluhu na smrti niektorej z osôb vo svojom okolí, keďže im však zákon nemohol nič dokázať a vinníci ostali nepotrestaní, spravodlivosť preberá do rúk vrah.

„Deset malých černoušků hostil děda Vševěd,

jeden z nich se zakuckal, zbylo jich jen devět.

Devět malých černoušků chtělo sypat kosům,

jeden z nich se včas nevzbudil, zbylo jich jen osum.

Osum malých černoušků vyšlo si hrát před dům,

jeden z nich se potloukl, zbylo jich jen sedum.

Sedum malých černoušků šlo naštípat klest,

jeden z nich se posekal, zbylo jich jen šest.

Šest malinkých černoušků chtělo vybrat med,

čmelák píchl jednoho, zbylo jich jen pět.

Pět malinkých černoušků k soudu spolu míří,

jeden z nich se soudcem stal, zbyli jenom čtyři.

Čtyři malí černoušci nechali všech pří,

jeden z nich šel pasti klást, do světa šli tři.

Tři malincí černoušci šli ulovit medvěda,

medvěd sežral jednoho, zbyli jenom dva.

Dva malincí černoušci chodili dvě hodiny,

jeden klesl na skále, a tak zbyl jen jediný.

Jeden malý černoušek vztek měl na svět zrádný,

proto se sám oběsil – a tak nezbyl žádný.“

Celý dej sa opiera o detskú riekanku o černoškoch – to je totiž metóda, akou sa vrah zbavuje svojich obetí. Po jednom umierajú osadníci ostrova a s každou vraždou zmizne jedna z desiatich figúrok černoškov v jedálni. Niet cesty na ostrov, ani z ostrova – vrahom je teda jeden z nich. A môže to byť ktokoľvek.

Hoci sa kniha rozbiehala trošku pomaly, na konci som sa už od deja nedokázala odtrhnúť. Charaktery postáv sú skutočne majstrovsky vykreslené – každý z účastníkov má predpoklady na to byť šialeným vrahom a čitateľovu pozornosť autorka nenápadne presúva z jedného podozrivého na druhého. A keď si už myslíte, že ste vraha odhalili…. tak sa váš podozrivý stane ďalšou obeťou. Na odhalenie skutočného vraha si budete musieť počkať, autorka ho zákerne zatajuje až do konca knihy. A keďže trpezlivosť nie je práve mojou silnou stránkou, na posledných piatich stranách knihy som už skoro nedýchala – blíži sa koniec a vraha nespoznáme?! Nebojte sa, všetko sa objasní, i keď niekomu zrejme dosť prekvapivým a nečakaným spôsobom.

Kniha Desať malých černoškov určite stojí za prečítanie, dávam jej 10/10.

.

.

Carrot

———————————————————————————————————————–

“Každý človek dostal právo byť hlúpym, ale niektorí toto privilégium nevyužili.”
-Oscar Wilde

V sobotu denník SME zverejnil prvú kapitolu knihy Toma Nicholsona o korupcií na slovenskej politickej scéne. Okrem toho, že ma vôbec neprekvapuje, že na Slovensku takto korupcia medzi politikmi kvitne, trochu ma prekvapilo, že daná kniha sa ide zverejniť. Najmä po tom, čo súd zakázal zverejnenie a to v akejkoľvek podobe.

Denník SME túto kapitolu šikovne zverejnil pod pianom, čo sa im nedá odoprieť. Po tejto knihe musí byť obrovský dopyt. Zverejnená bola len prvá kapitola, ktorá nie je v rozpore s rozsudkom okresného súdu. Nepíše sa v nej priamo o Gorile, ale je len takým úvodom do motivácií Toma Nicholsona pre napísanie tejto knihy.

Povedzme si to otvorene, Tom Nicholson je skutočný hrdina. Pre mňa osobne práve preto, že za tie roky boj s chápadlami korupcie nevzdal. Príbeh prvej kapitoly nás zavedie do začiatku roku 1998, kedy Tom býval na internáte. V jeden deň ho však prišla pozrieť nevítaná návšteva v podobe hrubokrkých mafiánov napojených na štátnu moc. Dostal nakladačku za to, že je novinár a na výstrahu ostatným. To bol ten okamih, keď precitol a rozhodol sa bojovať. To bol ten začiatok, ktorého pokračovanie môžeme vidieť v podobe knihy Gorila.

Ďalej v tejto kapitole opisuje svoje prvé kontakty s ľuďmi zo SIS a stav v krajine za Mečiarovej vlády. Pre mňa ako mladého človeka je strašne zarážajúce, že veci, ktoré občas vidím v amerických filmoch sa na Slovensku diali. Vládla nám tu mafia v tej najsurovejšej a najbrútalnejšej forme. Tú neskôr zastihla evolúcia a prezliekla sa do obleku a začala pôsobiť sofistikovanejšie.

Na texte knihy je vidieť, že ju písal novinár, no ani to jej neuberá na príťažlivosti. Je písaná strhujúcim štýlom, ktorý vás núti čítať ďalej. Jednoliatosť textu je popretkávaná priamou rečou a zamysleniami Toma Nicholsona. Neviem, či danú knihu písal Tom v angličtine alebo slovenčine, no myslím si, že na danom texte to nie je veľmi vidno. Ak budú podobne napísané aj ostatné kapitoly, tak to bude typ knihy na jedno prečítanie bez prestávok.

Ak ste rozmýšľali, že si kvôli tejto jednej kapitole predplatíte piano, tak vám to vrelo odporúčam. Za tých pár euro to rozhodne stojí (nevraviac o tom, že ziskáte prístup aj do ostatných častí piana). Ak ste však uvažovali, že si kúpite až knihu Toma Nicholsona, tak neváhajte a keď bude na pultoch kníhkupectiev, tak si ju rýchlo zakúpte. Určite pôjde na dračku. Samozrejme, ak naše „milované súdy“ niekedy túto knihu dovolia vydať. Dovtedy musíme trpezlivo čakať a bojovať proti Gorilám, ktoré nám tu pobehujú po republike.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

“Kým sa nestanete novinárom, ani netušíte, koľko zranených duší chodí po svete”
- Tom Nicholson

Priznám sa, že keď som raz videl prednášať Philippa Bagusa, tak ma veľmi nezaujal. Neskôr som však ľutoval, že som ho nepočúval pozornejšie. Jeho myšlienky v knihe Tragédia eura veľmi efektívne zachycujú presný priebeh toho ako sme sa do súčasnej krízy dostali. Autor v knihe opisuje vznik politického projektu eura a jeho následky na ekonomiky Európy. Keď knihu dočítate, tak si budete musieť vziať kúsok času, aby ste vôbec spracovali informácie, ktoré ste práve dostali. Táto kniha ma potenciál dosiahnuť slávu ako Cesta do nevoľníctva od Hayeka.

Na začiatku knihy sa dozviete, že existujú dve vízie fungovania Európy. Prvou je klasická liberálna vízia reprezentovaná otcami zakladateľmi Schumanom a Adenauerom. Táto vízia považuje osobnú slobodu za najdôležitejšiu kultúrnu hodnotu Európanov. Myšlienkou je, aby zvrchované európske štáty bránili vlastnícke práva a voľnú trhovú ekonomiku v Európe otvorených hraníc, čím by sa umožňovala voľná výmena tovarov, služieb a myšlienok. Táto vízia za najdôležitejšie považuje štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb.

Priamy protiklad ku klasickej liberálnej vízií je socialistická vízia alebo vízia Európskej ríše. Túto víziu presadzovali predstavitelia pochádzajúci hlavne z Francúzska Delors a Mitterrand. Predstavitelia tejto vízie chcú vidieť Európu ako impérium – protekcionistické navonok a intervenionistické smerom dovnútra. Táto vízia predstavuje centralizovaný štát riadený schopnými technokratmi – presne takými, za akých sa títo technokratickí politici sami považujú. Veľmi šokujúca je myšlienka, že socialistický model využíva krízové situácie (ktoré často sám aj spôsobí) na vytváranie nových inštitúcií a rozširovanie právomocí už existujúcich inštitúcií. Toto posilňovanie socialistického modelu obmedzuje slobodu a keď sa tak pozrieme na to, čo sa počas súčasnej krízy stalo, tak je na tejto myšlienke kusisko pravdy (vznik eurovalov a posilňovanie právomoci Európskej komisie).

Ako môžeme vidieť tieto dve vízie sú nezlučiteľné a neustále medzi sebou bojujú. Najprv bola Európa bližšie klasickej liberálnej vízií no postupne nasledovala tvrdá centralizácia a Európa sa začala viac podobať socialistickej vízii Európy. Klasický model väčšinou obhajujú štáty ako Veľká Británia, Nemecko alebo Holandsko. Štáty ako Francúzsko väčšinou presadzujú víziu Európskej ríše. Tu ma pri čítaní zaujala jedna informácia. Klasicky liberálny model obhajujú hlavne kresťanskí demokrati a socialistický model sociálni demokrati. Keď sa však pozriem na Slovensko, tak mi z toho vyplýva, že naši kresťanskí demokrati asi nie sú tým, čím hlásajú, lebo presadzujú socialistický model podobne ako sociálni demokrati.

Celá knižka sa nesie dojmom odhalenia toho, že Francúzi sa snažia ovládať celú Európu ako kompenzáciu toho, že prišli o svoje impérium. Ako jeden z dôvodov pre vznik celoeurópskej meny uvádza aj to, že po prijatí nových postkomunistických krajín sa Francúzsku znížil manévrovací priestor. Tieto krajiny podporovali klasickú liberálnu víziu, lebo si chceli užívať novonadobudnutú slobodu. Preto sa Francúzsko na to pripravilo cez jednotnú menu, lebo sa báli nemeckej marky. Autor tieto svoje tvrdenia v knihe podrobne vysvetľuje a pre človeka, čo nie je v tejto téme doma, sú to pomerne užitočné informácie. Začne postupne chápať súvislosti.

Podľa autora je Lisabonská zmluva porážka pre socialistickú víziu, lebo to nie je ústava, ale len obyčajná zmluva. Zástancom tejto vízie tak ostal v rukách len jediný nástroj a to euro. Podľa autora euro vytvára problémy, ktoré môžu politici použiť ako zámienku pre centralizáciu. Nastavenie eura totiž vyvoláva reťaz kríz, ktoré vedú ku kríze štátneho dlhu. A krízu štátneho dlhu môžu politici využiť na centralizáciu fiškálnych politík a harmonizáciu daní t.j. odstránenie daňovej konkurencie. Zvyšovanie daní kvôli centralizácií by malo napríklad na Slovensko drvivý dopad. Práve aj náš daňový systém je to, čo nám dáva výhodu oproti iným krajinám, aby k nám prišli veľkí investori a vytvorili pracovné miesta. Autor tvrdí, že argument priaznivcov socialistickej vízie o tom, že koniec eura bude znamenať koniec európskej myšlienky, je nesprávny a znamenalo by to len koniec socialistickej vízie Európy.

Ešte pred tým, než sa autor dostane k samotnému vysvetleniu tragédie eura, venuje jednu kapitolu dynamike fiat peňazí. Že neviete, čo sú to fiat peniaze? Sú to tie peniaze, ktoré máte v peňaženke, teda peniaze nekryté absolútne ničím. V tejto kapitole sa dozviete aj to ako vznikli banky a prečo sa majú tak radi so štátom (požičiavajú štátu na jeho rozhadzovanie a ten ich potom zachráni, keď sú v kríze). Taktiež sa dozviete niečo o dejinách peňazí, na ktoré sa autor pozerá ináč, než sa to učí v škole, kde považujú zlatý štandard za niečo zlé. Autor v knihe vysvetľuje, že zlatý štandard je dobrá vec, lebo núti banky a hlavne štát k disciplíne.

Nekrytá mena má obrovskú výhodu pre politikov v tom, že umožňuje manipuláciu množstva peňazí v obehu. A práve táto manipulácia má jediný cieľ: financovanie vládnych politík. Zmeny v množstve peňazí majú za následok distribučné efekty. Práve vďaka ním, my bežní občania, nemôžeme zbohatnúť a stále chudobnieme. Tí, čo ako prví prijímajú nové peniaze, môžu nakupovať za staré, stále nízke ceny. Keď sa peniaze dostanú do ekonomiky, tlačia ceny nahor. Neskorší príjemcovia nových peňazí pozorujú zvýšené ceny skôr, než sa zvýši ich príjem. Dochádza preto k prerozdeľovaniu smerom k prvým príjemcom nových peňazí na úkor posledných príjemcov nových peňazí, ktorí neustále chudobnejú. Prví príjemcovia peňazí sú hlavne banky a vlády. Neskoršími príjemcami je tá časť populácie, ktorá má menej dôverné kontakty s vládou, napríklad skupiny s fixným príjmom (čiže my, bežní ľudia).

S nápadom vytvoriť jednotnú menu prišiel kto iný ako francúzsky technokrat Jacques Delors. Bol 10 rokov predsedom Európskej komisie, ešte pred tým pôsobil v francúzskej socialistickej politike. Keďže presadzoval politickú integráciu a harmonizáciu, tak mu projekt eura prišiel vhod. Následný opis udalostí je v knihe veľmi podrobný a opisuje vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom. Vlastne euro bolo vždy len o Francúzsku a Nemecku, ostatné krajiny bol len nutný prívesok. Francúzi sa potrebovali zbaviť nemeckej Bundesbanky, lebo tá netlačila toľko peňazí ako ostatné krajiny. Tým spôsobila oslabenie kurzov medzi menami, čo dosť nepríjemne postihovalo ekonomiky a v konečnom dôsledky ľudí. Keďže politici za svoju neschopnosť nechceli stratiť politickú podporu vybrali si pre nich prijateľnejšie riešenie. Odstránenie vplyvu Bundesbanky a jej nahradenie Európskou centrálnou bankou (ECB), kde by mali silný vplyv Francúzi.

V knihe tiež niekoľkokrát nájdete narážky toho, ako si nemecké a francúzske elity prispôsobovali situáciu, tak aby im to vyhovovalo Pritom na to nikdy nemali súhlas verejnosti. Dobrým príkladom je účelová zmena nemeckej ústavy, aby mohla o národnej mene v Nemecku rozhodovať nadnárodná inštitúcia a Ústavný súd už viac nerobil problémy.

Zaujímavé je tiež porovnanie plnenia Maastrichtských kritérií pri niektorých krajinách. Keď vstupovalo Slovensko, tak ich muselo do bodky a prísne dodržať. Dokonca Litvu kvôli o 0,2% vyššej inflácií neprijali do eurozóny. Toto sa dá opísať ako schizofrénia alebo klamstvo, lebo napríklad krajiny ako Taliansko alebo Belgicko nikdy nespĺňali kritérium 60% dlhu. Niektoré krajiny prešli len vďaka účtovníckym trikom, kedy svoje výdavky odložili do budúcnosti alebo ich schovali pod niečo iné. Niektoré krajiny ako napríklad Grécko splnili požiadavky len preto, lebo sa očakávalo ich prijatie do menovej únie. Tento klub krajín potom vyzerá ako klub klamárov, kde sa nedodržiavajú pravidlá (pritom pravidlá boli ešte mäkké, pôvodne mali byť tvrdšie). Automatické sankcie, ktoré mali byť používané, neboli použité ani raz. Po prečítaní si, že koľko politiky za tým bolo, mi už bolo jasné, že euro je čisto politický projekt socialistickej vízie Európy.

Autor v knihe tiež spochybňuje nezávislosť ECB (vlastne aj nezávislosti všetkých centrálnych bánk). Následne ju porovnáva s Bundesbankou a dokazuje, že nie sú to iste. Dokonca z textu vyplýva, že ECB často robila presne opačné rozhodnutia ako by urobila Bundesbanka (to vysvetľuje demonštratívne odchody predstaviteľov Bundesbanky z vedenia ECB).

Prečo euro chceli krajiny s vysokou infláciou? Autor má na to pohotovú odpoveď, a to hlavne zbaviť sa nemeckej marky (príliš silná mena s nízkou infláciou), nižšie úrokové sadzby, zisky plynúce z peňažného prerozdeľovania a ešte niekoľko ďalších dôvodov. Všetky sú podrobne vysvetlené a podporné grafmi. Tých sa najprv netreba zľaknúť, keď sa pozriete na nich bližšie, tak vám hneď budú zrozumiteľnejšie.

Prečo sa teda vlastne Nemci vzdali marky? Nemecké elity (bežných ľudí sa opäť raz nikto nepýtal) vymenili marku za zjednotenie Nemecka a za oslabenie meny. Tu môžeme vidieť, že obe svetové vojny ešte stále nepriamo zasahujú do našich životov. O znovuzjednotení Nemecka rozhodovali víťazné mocnosti z Druhej svetovej vojny. Francúzi si podmienili zjednotenie Nemecka (stále ho mali vojensky obsadené bez mierovej zmluvy) tým, že sa vzdajú marky a vezmú si euro. Tým by Francúzi mohli lepšie kontrolovať európsku menovú politiku. Francúzi sa totiž báli Nemecka a chceli ho nejako kontrolovať. Francúzsky prezident Mitterrand sa desil predstavy o silnom zjednotenom Nemecku a obnovenia jeho agresie. Menová únia bola riešením, odstránila nadvládu nemeckej Bundesbanky a dala ju do rúk ECB, kde malo podstatný vplyv Francúzsko.

V rámci knihy sa dozviete čo to aj o tom, akú veľkú moc má vlastne ECB v rukách. Ale aj napríklad to, že ECB a Federálny rezervný systém (americká centrálna banka) nie sú to isté. Systém akým funguje ECB je podľa autora silne inflačný. Bohužiaľ slovenské štátne školstvo zatiaľ stále učí presný opak a centrálnu banku vychvaľuje ako malého poloboha. V tomto kontexte to aj celkom dáva zmysel, lebo ECB financuje vládu (ako kolaterál za úvery akceptuje hlavne štátne dlhopisy a tým nepriamo núti banky ich kupovať) a tým umožňuje politikom, aby mali v rukách moc. Samozrejme vedenie centrálnych bánk je dosadzované vždy politicky, čiže politické konexie tam ostávajú.

Podľa autora je Európska menová únia (EMU) samodeštrukčný systém, lebo umožňuje tragédiu spoločnej pastviny. Každá deficitne hospodáriaca krajina získava na úkor iných krajín s vyrovnanejším hospodárením. Problémom je spoločný menový systém, lebo krajiny, ktoré si z neho požičajú ako prvé, môžu nakupovať za staré ceny, ktoré ešte nezvýšili novovytvorené peniaze. Vlády tieto peniaze požičané na dlh začnú utrácať a ceny začnú rásť. Keď sa v krajine, ktorá hospodári s deficitom, ceny a príjmy neustále zvyšujú, nové peniaze začnú prúdiť do zahraničia, kde sa efekt zvýšených cien ešte neprejavil (iné krajiny menovej únie). Výhody z expanzie peňažnej zásoby tak v EMU získavajú prví používatelia takýchto peňazí, pričom škody napáchané znížením kúpnej sily sa rozdelia medzi všetkých ľudí používajúcich rovnakú menu. Čiže krajina, ktorá sa najviac a najrýchlejšie zadlžuje získava najviac. Preto sa dá povedať, že napríklad také Grécko už žije na úkor Slovenska, lebo nám sa zvyšujú ceny rovnako ako im, ibaže my sa toľko nezadlžujeme.

Prudké zadlžovanie spôsobuje aj rast úrokových sadzieb, lebo strašne veľa ľudí si chce naraz požičať a investori nemajú toľko peňazí, preto logicky idú tam kde majú najvyššie úrokové sadzby (krajiny sa tak pretekajú kto dá vyššiu, lebo si potrebujú požičať). Preto krajiny, ktoré sú fiškálne zodpovednejšie musia platiť za svoje dlhy vyššie úroky kvôli márnotratnosti iných. Pri troške zveličenia sa dá povedať, že cez takto premyslený systém jedna krajina okráda tú druhu. Iný rozmer tomu dodávajú veci ako napríklad euroval, kedy fiškálne zodpovednejšie krajiny zachraňujú pôžičkami tie nezodpovedné, ktoré sa bezhlavo zadlžovali, a nenechajú ich zbankrotovať

Odpoveďou na názov knihy Tragédia eura tak môže byť nasledovná citácia z tohto diela: „Tragédiou eura je motivácia tvoriť vyššie deficity, vydávať štátne dlhopisy a náklady nezodpovedných politík v podobe poklesu kúpnej sily eura presunúť na všetkých členov euroskupiny.“ Toto spôsobuje morálny hazard a cez zadlžovanie je to vlastne vyjedanie taniera našim deťom a vnúčatám.

Záver knihy vás prevedie historickým vývojom od vypuknutia finančnej krízy pádom banky Lehman Brothers cez problémy Grécka až po súčasný vývoj situácie. Toto čítanie je celkom zaujímavé, lebo autor sa na neho pozerá z iného pohľadu než bežne nájdete v médiách. Táto história je prehľadne spracovaná po dátumoch a mapuje všetky politické činy, výroky a udalosti v eurozóne. Ak chcete mať prehľad vo vývoji udalostí, tak vám odporúčam túto časť knihy prečítať pozornejšie. Množstvo informácií je tak obrovské, že len stručné zhrnutie by zabralo niekoľko strán. Túto vedeckú pedantnosť autora môžem hodnotiť len pozitívne. V knihe sa objavujú aj také informácie, ktoré v bežných médiach nevidíme, a povedzme si úprimne, niektoré by Slovákov skutočne nazlostili.

A čo nám podľa autora prinesie menový systém, ktorého motivácie ho predurčujú k sebazničeniu? Niekoľko scenárov:  1.) Systém sa môže rozpadnúť, lebo by nejaká krajina vystúpila z EMU. Zatiaľ je to veľmi nepravdepodobný scenár, lebo podpora politikov pre projekt eura stále ostáva. 2.) Pakt stability a rastu sa zreformuje a konečne sa začne uplatňovať. Keďže u politikov existuje silná motivácia pravidlá porušovať alebo ich obchádzať, tak tento scenár tiež nemusí byť pravdepodobný. Musel by sa totiž stať zázrak, aby politici obmedzili svoju moc. 3.) Motivácie mať vyššie deficity než ostatné štáty povedú k transferovej únii. Buď budú bohatšie štáty (t.j. tie, čo sa menej zadlžujú) hradiť dlhy tých chudobnejších alebo ECB začne nakupovať štátne dlhopisy a to povedie k hyperinflácií spôsobenej tlačením peňazí (t.j. cez zdražovanie sa infláciou dodania všetci používatelia eura). Najpravdepodobnejšie je tretie riešenie a tlačenie peňazí, čoho zárodky sme už mohli vidieť.

Kniha Tragédia eura je kniha nabitá zaujímavými faktami. Veľké množstvo z nich sa nezmestilo do tejto recenzie. Sú to fakty, ktoré v bežných médiach neuvidíte, lebo spájajú súvislosti, ktoré pred tým nedávali zmysel. Kniha je veľmi dobré napísaná a pochopí ju aj bežný lajk. Odporúčam ju prečítať každému, koho zaujíma súčasný vývoj v Európe. Pred prečítaním knihy som s eurom ako takým nemal problém. No po jej prečítaní som tvrdým odporcom eura. Je to politický projekt, ktorý v rukách nezodpovedných politikov spôsobuje väčšiu koncentráciu moci v ich rukách. Ich snahu riadiť a kontrolovať naše životy považujem za nebezpečnú a bežným ľuďom spôsobujúcu škody. Slobodu máme len jednu, nedajme si ju vziať.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

„Ak cez hranice neprúdi tovar, budú cez ne prúdiť armády“
-Frédéric Bastiat

Robert Letz je historik a pedagóg. Narodil sa a študoval v Bratislave. Je autorom mnohých titulov, medzi inými aj učebníc slovenských dejín. Ako už plynie z názvu, táto kniha zachytáva roky 1914 až 1938. Začína opisom ťažkého utláčania v Rakúsko–Uhorsku a prvými nápadmi na zlepšenie situácie Slovákov v rámci Rakúsko–Uhorska, neskôr pribúdajú myšlienky na autonómny štát a na spájanie s českým národom. Spomína sa atentát na Františka Ferdinanda, teda štart prvej svetovej vojny a akú úlohu v nej zahrali Slováci a Česi. Od vytvárania zahraničných odbojov po formovanie dohôd a samotné vyhlásenie česko-slovenského štátu v roku 1918. Druhá časť knihy je sústredená na Slovákov v prvej Československej republike. Stručný opis tejto knihy sa ani nedá napísať, dielo má široký záber udalostí a teda obsahuje mnoho faktov.

Kniha je napísaná zrozumiteľne, takže je v podstate naozaj pre každého. Je pravda, že si vyžaduje sústredenie, myšlienkové pochody a spájanie si niektorých udalostí… Kniha je rozdelená na dve časti, v rámci ktorých sú kapitoly a celý text je členený podľa udalosti, ktorú opisuje (tá je hrubším písmom za okrajom, viď obrázok).

Titul je sem-tam obohatený menšími fotografiami. Môžem povedať, že mňa osobne kniha obohatila. Pamätám si na mučenícke hodiny dejepisu, kde sme skákali z roka na úplne iný rok v úplne inej dobe, s úplne inými spoločenskými podmienkami. Jediné, čo si pamätám je pár najdôležitejších dátumov a zopár životopisov, za ktoré aj tak vďačím Discovery Channelu a Hollywoodu (Alexander 2004, Public Enemies 2009 a podobne). V mojej hlave sa vytvoril taký guláš, že jediné, čo mi ostávalo, bolo učiť sa “biflením“ a to bolo asi také efektívne ako hovoriť zarytému pesimistovi, že všetko bude dobré…

Moje hodnotenie: 9/10 Vo svojom obore je kniha skvelá a je naozaj dobrým pomocníkom pre orientáciu sa v týchto rokoch. Nie je to ani žiadna oddychová kniha ani fikcia, obsahuje veľa dátumov a mien.

_______________________________________________________

História je svedkom doby, dňom pravdy, životom pamiatky, majstrom života a hlásateľom uplynulých čias.

- Marcus Tullius Cicero

Ze začátku to vypadá, že bude Trish jen tak bloumat lesem, jenže nebude. Hned po prvním odpočinku upadne, roztrhá si pláštěnku, rozplácne si celou svačinu a schytá vosí žihadla po celém těle. Jediné co zůstalo v celku je walkman a díky němu zůstává Trish ve spojení se světem při poslouchání rádia.

Průvodcem její cestou se postupně stává nadhazovač Red Sox Tom Gordon, kterého malá dívka obdivuje. Jeho postava se objeví až později, ale v těch nejtěžších chvílích jí tato halucinace dodává sílu a nutí jí jít dál.

Trish je nemocná, skoro se utopí v bažině, trápí jí hlad, žaludeční potíže a někdo jí sleduje. Malá Trish umírá, ale pokračuje v cestě vpřed. Jenže jaké jsou šance, že jí někdo najde?

Ztratily jste se někdy a nedokázaly najít cestu zpět? Pokud ne, možná se vám alespoň zdál sen, ve kterém bloudíte. Je to příšerný pocit. Já sama se ztratila a fakt jsem si myslela, že umřu. Byla to celkem hloupá situace a úplně zbytečná, ale měla jsem chvíli strach jako Trish. Proto když jsem to četla, se mi ty pocity vrátily. Stephen King mě tentokrát vtáhl do děje tak, že jsem se úplně vžila do malé ztracené Trish. Pokud něco King umí tak je to napsat ani ne dvousetstránkovou knihu bez nadpřirozena, které je ve většině jeho děl a vyděsit čtenáře ještě víc.

Jaké má devítiletá holka šance v takové situaci? Nemá mapu, kompas, v batůžku má jen svačinku, nedokáže si rozdělat oheň a zahřát se.

Jaké by byli šance pro mě? Vážně mě tahle knížka donutila přemýšlet nad takovou situací. Trish byla na svůj věk poměrně vyspělá a snažila se nepanikařit. V takové situaci je panikaření naprosto zbytečné a vyčerpávající, touha po životě je silnější a lidé v takových situacích kolikrát překonají několikanásobně své hranice.

Trish je statečná, vychovaná a vyrovnaná dívka, ale udělala jednu chybu, která by jí mohla stát život. Sešla z té dlážděné cesty…

Hodnocení 5/5

.

.

Další články a zajímavosti na blogu slečny Winchester.

_______________________________________________________

- Ne každé zlato třpytívá se, ne každý, kdo bloudí, je ztracený.

J.R.R. Tolkien