Priznám sa, že keď som raz videl prednášať Philippa Bagusa, tak ma veľmi nezaujal. Neskôr som však ľutoval, že som ho nepočúval pozornejšie. Jeho myšlienky v knihe Tragédia eura veľmi efektívne zachycujú presný priebeh toho ako sme sa do súčasnej krízy dostali. Autor v knihe opisuje vznik politického projektu eura a jeho následky na ekonomiky Európy. Keď knihu dočítate, tak si budete musieť vziať kúsok času, aby ste vôbec spracovali informácie, ktoré ste práve dostali. Táto kniha ma potenciál dosiahnuť slávu ako Cesta do nevoľníctva od Hayeka.

Na začiatku knihy sa dozviete, že existujú dve vízie fungovania Európy. Prvou je klasická liberálna vízia reprezentovaná otcami zakladateľmi Schumanom a Adenauerom. Táto vízia považuje osobnú slobodu za najdôležitejšiu kultúrnu hodnotu Európanov. Myšlienkou je, aby zvrchované európske štáty bránili vlastnícke práva a voľnú trhovú ekonomiku v Európe otvorených hraníc, čím by sa umožňovala voľná výmena tovarov, služieb a myšlienok. Táto vízia za najdôležitejšie považuje štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb.

Priamy protiklad ku klasickej liberálnej vízií je socialistická vízia alebo vízia Európskej ríše. Túto víziu presadzovali predstavitelia pochádzajúci hlavne z Francúzska Delors a Mitterrand. Predstavitelia tejto vízie chcú vidieť Európu ako impérium – protekcionistické navonok a intervenionistické smerom dovnútra. Táto vízia predstavuje centralizovaný štát riadený schopnými technokratmi – presne takými, za akých sa títo technokratickí politici sami považujú. Veľmi šokujúca je myšlienka, že socialistický model využíva krízové situácie (ktoré často sám aj spôsobí) na vytváranie nových inštitúcií a rozširovanie právomocí už existujúcich inštitúcií. Toto posilňovanie socialistického modelu obmedzuje slobodu a keď sa tak pozrieme na to, čo sa počas súčasnej krízy stalo, tak je na tejto myšlienke kusisko pravdy (vznik eurovalov a posilňovanie právomoci Európskej komisie).

Ako môžeme vidieť tieto dve vízie sú nezlučiteľné a neustále medzi sebou bojujú. Najprv bola Európa bližšie klasickej liberálnej vízií no postupne nasledovala tvrdá centralizácia a Európa sa začala viac podobať socialistickej vízii Európy. Klasický model väčšinou obhajujú štáty ako Veľká Británia, Nemecko alebo Holandsko. Štáty ako Francúzsko väčšinou presadzujú víziu Európskej ríše. Tu ma pri čítaní zaujala jedna informácia. Klasicky liberálny model obhajujú hlavne kresťanskí demokrati a socialistický model sociálni demokrati. Keď sa však pozriem na Slovensko, tak mi z toho vyplýva, že naši kresťanskí demokrati asi nie sú tým, čím hlásajú, lebo presadzujú socialistický model podobne ako sociálni demokrati.

Celá knižka sa nesie dojmom odhalenia toho, že Francúzi sa snažia ovládať celú Európu ako kompenzáciu toho, že prišli o svoje impérium. Ako jeden z dôvodov pre vznik celoeurópskej meny uvádza aj to, že po prijatí nových postkomunistických krajín sa Francúzsku znížil manévrovací priestor. Tieto krajiny podporovali klasickú liberálnu víziu, lebo si chceli užívať novonadobudnutú slobodu. Preto sa Francúzsko na to pripravilo cez jednotnú menu, lebo sa báli nemeckej marky. Autor tieto svoje tvrdenia v knihe podrobne vysvetľuje a pre človeka, čo nie je v tejto téme doma, sú to pomerne užitočné informácie. Začne postupne chápať súvislosti.

Podľa autora je Lisabonská zmluva porážka pre socialistickú víziu, lebo to nie je ústava, ale len obyčajná zmluva. Zástancom tejto vízie tak ostal v rukách len jediný nástroj a to euro. Podľa autora euro vytvára problémy, ktoré môžu politici použiť ako zámienku pre centralizáciu. Nastavenie eura totiž vyvoláva reťaz kríz, ktoré vedú ku kríze štátneho dlhu. A krízu štátneho dlhu môžu politici využiť na centralizáciu fiškálnych politík a harmonizáciu daní t.j. odstránenie daňovej konkurencie. Zvyšovanie daní kvôli centralizácií by malo napríklad na Slovensko drvivý dopad. Práve aj náš daňový systém je to, čo nám dáva výhodu oproti iným krajinám, aby k nám prišli veľkí investori a vytvorili pracovné miesta. Autor tvrdí, že argument priaznivcov socialistickej vízie o tom, že koniec eura bude znamenať koniec európskej myšlienky, je nesprávny a znamenalo by to len koniec socialistickej vízie Európy.

Ešte pred tým, než sa autor dostane k samotnému vysvetleniu tragédie eura, venuje jednu kapitolu dynamike fiat peňazí. Že neviete, čo sú to fiat peniaze? Sú to tie peniaze, ktoré máte v peňaženke, teda peniaze nekryté absolútne ničím. V tejto kapitole sa dozviete aj to ako vznikli banky a prečo sa majú tak radi so štátom (požičiavajú štátu na jeho rozhadzovanie a ten ich potom zachráni, keď sú v kríze). Taktiež sa dozviete niečo o dejinách peňazí, na ktoré sa autor pozerá ináč, než sa to učí v škole, kde považujú zlatý štandard za niečo zlé. Autor v knihe vysvetľuje, že zlatý štandard je dobrá vec, lebo núti banky a hlavne štát k disciplíne.

Nekrytá mena má obrovskú výhodu pre politikov v tom, že umožňuje manipuláciu množstva peňazí v obehu. A práve táto manipulácia má jediný cieľ: financovanie vládnych politík. Zmeny v množstve peňazí majú za následok distribučné efekty. Práve vďaka ním, my bežní občania, nemôžeme zbohatnúť a stále chudobnieme. Tí, čo ako prví prijímajú nové peniaze, môžu nakupovať za staré, stále nízke ceny. Keď sa peniaze dostanú do ekonomiky, tlačia ceny nahor. Neskorší príjemcovia nových peňazí pozorujú zvýšené ceny skôr, než sa zvýši ich príjem. Dochádza preto k prerozdeľovaniu smerom k prvým príjemcom nových peňazí na úkor posledných príjemcov nových peňazí, ktorí neustále chudobnejú. Prví príjemcovia peňazí sú hlavne banky a vlády. Neskoršími príjemcami je tá časť populácie, ktorá má menej dôverné kontakty s vládou, napríklad skupiny s fixným príjmom (čiže my, bežní ľudia).

S nápadom vytvoriť jednotnú menu prišiel kto iný ako francúzsky technokrat Jacques Delors. Bol 10 rokov predsedom Európskej komisie, ešte pred tým pôsobil v francúzskej socialistickej politike. Keďže presadzoval politickú integráciu a harmonizáciu, tak mu projekt eura prišiel vhod. Následný opis udalostí je v knihe veľmi podrobný a opisuje vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom. Vlastne euro bolo vždy len o Francúzsku a Nemecku, ostatné krajiny bol len nutný prívesok. Francúzi sa potrebovali zbaviť nemeckej Bundesbanky, lebo tá netlačila toľko peňazí ako ostatné krajiny. Tým spôsobila oslabenie kurzov medzi menami, čo dosť nepríjemne postihovalo ekonomiky a v konečnom dôsledky ľudí. Keďže politici za svoju neschopnosť nechceli stratiť politickú podporu vybrali si pre nich prijateľnejšie riešenie. Odstránenie vplyvu Bundesbanky a jej nahradenie Európskou centrálnou bankou (ECB), kde by mali silný vplyv Francúzi.

V knihe tiež niekoľkokrát nájdete narážky toho, ako si nemecké a francúzske elity prispôsobovali situáciu, tak aby im to vyhovovalo Pritom na to nikdy nemali súhlas verejnosti. Dobrým príkladom je účelová zmena nemeckej ústavy, aby mohla o národnej mene v Nemecku rozhodovať nadnárodná inštitúcia a Ústavný súd už viac nerobil problémy.

Zaujímavé je tiež porovnanie plnenia Maastrichtských kritérií pri niektorých krajinách. Keď vstupovalo Slovensko, tak ich muselo do bodky a prísne dodržať. Dokonca Litvu kvôli o 0,2% vyššej inflácií neprijali do eurozóny. Toto sa dá opísať ako schizofrénia alebo klamstvo, lebo napríklad krajiny ako Taliansko alebo Belgicko nikdy nespĺňali kritérium 60% dlhu. Niektoré krajiny prešli len vďaka účtovníckym trikom, kedy svoje výdavky odložili do budúcnosti alebo ich schovali pod niečo iné. Niektoré krajiny ako napríklad Grécko splnili požiadavky len preto, lebo sa očakávalo ich prijatie do menovej únie. Tento klub krajín potom vyzerá ako klub klamárov, kde sa nedodržiavajú pravidlá (pritom pravidlá boli ešte mäkké, pôvodne mali byť tvrdšie). Automatické sankcie, ktoré mali byť používané, neboli použité ani raz. Po prečítaní si, že koľko politiky za tým bolo, mi už bolo jasné, že euro je čisto politický projekt socialistickej vízie Európy.

Autor v knihe tiež spochybňuje nezávislosť ECB (vlastne aj nezávislosti všetkých centrálnych bánk). Následne ju porovnáva s Bundesbankou a dokazuje, že nie sú to iste. Dokonca z textu vyplýva, že ECB často robila presne opačné rozhodnutia ako by urobila Bundesbanka (to vysvetľuje demonštratívne odchody predstaviteľov Bundesbanky z vedenia ECB).

Prečo euro chceli krajiny s vysokou infláciou? Autor má na to pohotovú odpoveď, a to hlavne zbaviť sa nemeckej marky (príliš silná mena s nízkou infláciou), nižšie úrokové sadzby, zisky plynúce z peňažného prerozdeľovania a ešte niekoľko ďalších dôvodov. Všetky sú podrobne vysvetlené a podporné grafmi. Tých sa najprv netreba zľaknúť, keď sa pozriete na nich bližšie, tak vám hneď budú zrozumiteľnejšie.

Prečo sa teda vlastne Nemci vzdali marky? Nemecké elity (bežných ľudí sa opäť raz nikto nepýtal) vymenili marku za zjednotenie Nemecka a za oslabenie meny. Tu môžeme vidieť, že obe svetové vojny ešte stále nepriamo zasahujú do našich životov. O znovuzjednotení Nemecka rozhodovali víťazné mocnosti z Druhej svetovej vojny. Francúzi si podmienili zjednotenie Nemecka (stále ho mali vojensky obsadené bez mierovej zmluvy) tým, že sa vzdajú marky a vezmú si euro. Tým by Francúzi mohli lepšie kontrolovať európsku menovú politiku. Francúzi sa totiž báli Nemecka a chceli ho nejako kontrolovať. Francúzsky prezident Mitterrand sa desil predstavy o silnom zjednotenom Nemecku a obnovenia jeho agresie. Menová únia bola riešením, odstránila nadvládu nemeckej Bundesbanky a dala ju do rúk ECB, kde malo podstatný vplyv Francúzsko.

V rámci knihy sa dozviete čo to aj o tom, akú veľkú moc má vlastne ECB v rukách. Ale aj napríklad to, že ECB a Federálny rezervný systém (americká centrálna banka) nie sú to isté. Systém akým funguje ECB je podľa autora silne inflačný. Bohužiaľ slovenské štátne školstvo zatiaľ stále učí presný opak a centrálnu banku vychvaľuje ako malého poloboha. V tomto kontexte to aj celkom dáva zmysel, lebo ECB financuje vládu (ako kolaterál za úvery akceptuje hlavne štátne dlhopisy a tým nepriamo núti banky ich kupovať) a tým umožňuje politikom, aby mali v rukách moc. Samozrejme vedenie centrálnych bánk je dosadzované vždy politicky, čiže politické konexie tam ostávajú.

Podľa autora je Európska menová únia (EMU) samodeštrukčný systém, lebo umožňuje tragédiu spoločnej pastviny. Každá deficitne hospodáriaca krajina získava na úkor iných krajín s vyrovnanejším hospodárením. Problémom je spoločný menový systém, lebo krajiny, ktoré si z neho požičajú ako prvé, môžu nakupovať za staré ceny, ktoré ešte nezvýšili novovytvorené peniaze. Vlády tieto peniaze požičané na dlh začnú utrácať a ceny začnú rásť. Keď sa v krajine, ktorá hospodári s deficitom, ceny a príjmy neustále zvyšujú, nové peniaze začnú prúdiť do zahraničia, kde sa efekt zvýšených cien ešte neprejavil (iné krajiny menovej únie). Výhody z expanzie peňažnej zásoby tak v EMU získavajú prví používatelia takýchto peňazí, pričom škody napáchané znížením kúpnej sily sa rozdelia medzi všetkých ľudí používajúcich rovnakú menu. Čiže krajina, ktorá sa najviac a najrýchlejšie zadlžuje získava najviac. Preto sa dá povedať, že napríklad také Grécko už žije na úkor Slovenska, lebo nám sa zvyšujú ceny rovnako ako im, ibaže my sa toľko nezadlžujeme.

Prudké zadlžovanie spôsobuje aj rast úrokových sadzieb, lebo strašne veľa ľudí si chce naraz požičať a investori nemajú toľko peňazí, preto logicky idú tam kde majú najvyššie úrokové sadzby (krajiny sa tak pretekajú kto dá vyššiu, lebo si potrebujú požičať). Preto krajiny, ktoré sú fiškálne zodpovednejšie musia platiť za svoje dlhy vyššie úroky kvôli márnotratnosti iných. Pri troške zveličenia sa dá povedať, že cez takto premyslený systém jedna krajina okráda tú druhu. Iný rozmer tomu dodávajú veci ako napríklad euroval, kedy fiškálne zodpovednejšie krajiny zachraňujú pôžičkami tie nezodpovedné, ktoré sa bezhlavo zadlžovali, a nenechajú ich zbankrotovať

Odpoveďou na názov knihy Tragédia eura tak môže byť nasledovná citácia z tohto diela: „Tragédiou eura je motivácia tvoriť vyššie deficity, vydávať štátne dlhopisy a náklady nezodpovedných politík v podobe poklesu kúpnej sily eura presunúť na všetkých členov euroskupiny.“ Toto spôsobuje morálny hazard a cez zadlžovanie je to vlastne vyjedanie taniera našim deťom a vnúčatám.

Záver knihy vás prevedie historickým vývojom od vypuknutia finančnej krízy pádom banky Lehman Brothers cez problémy Grécka až po súčasný vývoj situácie. Toto čítanie je celkom zaujímavé, lebo autor sa na neho pozerá z iného pohľadu než bežne nájdete v médiách. Táto história je prehľadne spracovaná po dátumoch a mapuje všetky politické činy, výroky a udalosti v eurozóne. Ak chcete mať prehľad vo vývoji udalostí, tak vám odporúčam túto časť knihy prečítať pozornejšie. Množstvo informácií je tak obrovské, že len stručné zhrnutie by zabralo niekoľko strán. Túto vedeckú pedantnosť autora môžem hodnotiť len pozitívne. V knihe sa objavujú aj také informácie, ktoré v bežných médiach nevidíme, a povedzme si úprimne, niektoré by Slovákov skutočne nazlostili.

A čo nám podľa autora prinesie menový systém, ktorého motivácie ho predurčujú k sebazničeniu? Niekoľko scenárov:  1.) Systém sa môže rozpadnúť, lebo by nejaká krajina vystúpila z EMU. Zatiaľ je to veľmi nepravdepodobný scenár, lebo podpora politikov pre projekt eura stále ostáva. 2.) Pakt stability a rastu sa zreformuje a konečne sa začne uplatňovať. Keďže u politikov existuje silná motivácia pravidlá porušovať alebo ich obchádzať, tak tento scenár tiež nemusí byť pravdepodobný. Musel by sa totiž stať zázrak, aby politici obmedzili svoju moc. 3.) Motivácie mať vyššie deficity než ostatné štáty povedú k transferovej únii. Buď budú bohatšie štáty (t.j. tie, čo sa menej zadlžujú) hradiť dlhy tých chudobnejších alebo ECB začne nakupovať štátne dlhopisy a to povedie k hyperinflácií spôsobenej tlačením peňazí (t.j. cez zdražovanie sa infláciou dodania všetci používatelia eura). Najpravdepodobnejšie je tretie riešenie a tlačenie peňazí, čoho zárodky sme už mohli vidieť.

Kniha Tragédia eura je kniha nabitá zaujímavými faktami. Veľké množstvo z nich sa nezmestilo do tejto recenzie. Sú to fakty, ktoré v bežných médiach neuvidíte, lebo spájajú súvislosti, ktoré pred tým nedávali zmysel. Kniha je veľmi dobré napísaná a pochopí ju aj bežný lajk. Odporúčam ju prečítať každému, koho zaujíma súčasný vývoj v Európe. Pred prečítaním knihy som s eurom ako takým nemal problém. No po jej prečítaní som tvrdým odporcom eura. Je to politický projekt, ktorý v rukách nezodpovedných politikov spôsobuje väčšiu koncentráciu moci v ich rukách. Ich snahu riadiť a kontrolovať naše životy považujem za nebezpečnú a bežným ľuďom spôsobujúcu škody. Slobodu máme len jednu, nedajme si ju vziať.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

„Ak cez hranice neprúdi tovar, budú cez ne prúdiť armády“
-Frédéric Bastiat

Robert Letz je historik a pedagóg. Narodil sa a študoval v Bratislave. Je autorom mnohých titulov, medzi inými aj učebníc slovenských dejín. Ako už plynie z názvu, táto kniha zachytáva roky 1914 až 1938. Začína opisom ťažkého utláčania v Rakúsko–Uhorsku a prvými nápadmi na zlepšenie situácie Slovákov v rámci Rakúsko–Uhorska, neskôr pribúdajú myšlienky na autonómny štát a na spájanie s českým národom. Spomína sa atentát na Františka Ferdinanda, teda štart prvej svetovej vojny a akú úlohu v nej zahrali Slováci a Česi. Od vytvárania zahraničných odbojov po formovanie dohôd a samotné vyhlásenie česko-slovenského štátu v roku 1918. Druhá časť knihy je sústredená na Slovákov v prvej Československej republike. Stručný opis tejto knihy sa ani nedá napísať, dielo má široký záber udalostí a teda obsahuje mnoho faktov.

Kniha je napísaná zrozumiteľne, takže je v podstate naozaj pre každého. Je pravda, že si vyžaduje sústredenie, myšlienkové pochody a spájanie si niektorých udalostí… Kniha je rozdelená na dve časti, v rámci ktorých sú kapitoly a celý text je členený podľa udalosti, ktorú opisuje (tá je hrubším písmom za okrajom, viď obrázok).

Titul je sem-tam obohatený menšími fotografiami. Môžem povedať, že mňa osobne kniha obohatila. Pamätám si na mučenícke hodiny dejepisu, kde sme skákali z roka na úplne iný rok v úplne inej dobe, s úplne inými spoločenskými podmienkami. Jediné, čo si pamätám je pár najdôležitejších dátumov a zopár životopisov, za ktoré aj tak vďačím Discovery Channelu a Hollywoodu (Alexander 2004, Public Enemies 2009 a podobne). V mojej hlave sa vytvoril taký guláš, že jediné, čo mi ostávalo, bolo učiť sa “biflením“ a to bolo asi také efektívne ako hovoriť zarytému pesimistovi, že všetko bude dobré…

Moje hodnotenie: 9/10 Vo svojom obore je kniha skvelá a je naozaj dobrým pomocníkom pre orientáciu sa v týchto rokoch. Nie je to ani žiadna oddychová kniha ani fikcia, obsahuje veľa dátumov a mien.

_______________________________________________________

História je svedkom doby, dňom pravdy, životom pamiatky, majstrom života a hlásateľom uplynulých čias.

- Marcus Tullius Cicero

Ze začátku to vypadá, že bude Trish jen tak bloumat lesem, jenže nebude. Hned po prvním odpočinku upadne, roztrhá si pláštěnku, rozplácne si celou svačinu a schytá vosí žihadla po celém těle. Jediné co zůstalo v celku je walkman a díky němu zůstává Trish ve spojení se světem při poslouchání rádia.

Průvodcem její cestou se postupně stává nadhazovač Red Sox Tom Gordon, kterého malá dívka obdivuje. Jeho postava se objeví až později, ale v těch nejtěžších chvílích jí tato halucinace dodává sílu a nutí jí jít dál.

Trish je nemocná, skoro se utopí v bažině, trápí jí hlad, žaludeční potíže a někdo jí sleduje. Malá Trish umírá, ale pokračuje v cestě vpřed. Jenže jaké jsou šance, že jí někdo najde?

Ztratily jste se někdy a nedokázaly najít cestu zpět? Pokud ne, možná se vám alespoň zdál sen, ve kterém bloudíte. Je to příšerný pocit. Já sama se ztratila a fakt jsem si myslela, že umřu. Byla to celkem hloupá situace a úplně zbytečná, ale měla jsem chvíli strach jako Trish. Proto když jsem to četla, se mi ty pocity vrátily. Stephen King mě tentokrát vtáhl do děje tak, že jsem se úplně vžila do malé ztracené Trish. Pokud něco King umí tak je to napsat ani ne dvousetstránkovou knihu bez nadpřirozena, které je ve většině jeho děl a vyděsit čtenáře ještě víc.

Jaké má devítiletá holka šance v takové situaci? Nemá mapu, kompas, v batůžku má jen svačinku, nedokáže si rozdělat oheň a zahřát se.

Jaké by byli šance pro mě? Vážně mě tahle knížka donutila přemýšlet nad takovou situací. Trish byla na svůj věk poměrně vyspělá a snažila se nepanikařit. V takové situaci je panikaření naprosto zbytečné a vyčerpávající, touha po životě je silnější a lidé v takových situacích kolikrát překonají několikanásobně své hranice.

Trish je statečná, vychovaná a vyrovnaná dívka, ale udělala jednu chybu, která by jí mohla stát život. Sešla z té dlážděné cesty…

Hodnocení 5/5

.

.

Další články a zajímavosti na blogu slečny Winchester.

_______________________________________________________

- Ne každé zlato třpytívá se, ne každý, kdo bloudí, je ztracený.

J.R.R. Tolkien

Takto sa volá nová knižka od slovenskej autorky v oblasti zdravia a výživy profesorky Kataríny Horákovej. Táto autorka napísala knihy ako Detoxikácia organizmu, Umenie zdravo žiť či série kníh o oddelenej strave. V dnešnej konzumnej a pretechnizovanej spoločnosti sa do popredia dostávajú čoraz častejšie aj takéto knihy. Na tú o varovných signáloch tela som sa rozhodol aspoň trocha pozrieť.

Katarína Horáková je profesorka všeobecnej biológie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde pôsobí v oblasti mikrobiológie a biomedicínskeho inžinierstva. Popri pedagogickej práci sa roky výskumne zaoberala vyhľadávaním nových, biologicky aktívnych látok s antimikrobiálnymi, antioxidačnými a protinádorovými vlastnosťami. Bola vedúcou medzinárodných projektov v oblasti vývoja veľmi citlivých imunotestov, zisťujúcich neškodnosť potravín. Vychádzajúc z poznatkov v tejto oblasti sa začala hlbšie zaoberať aj štúdiom spôsobov správnej výživy a zdravého životného štýlu. Už len toto všetko bolo obrovskou zárukou, že kniha bude zaujímavá a dozviem sa z nej mnoho nových poznatkov o zdraví.

V knihe sa postupne dozviete odkiaľ choroby pochádzajú, aké následky ma nezdravý životný štýl (kapitola ako vyšitá pre mňa ) až po zoznam varovných signálov. Celá kniha je popretkávaná rôznymi testami ako napríklad či máme výkonné srdce alebo či nám hrozí mŕtvica. Veľa z vás si povie, že takéto veci sú len pre starých ľudí, lebo tí sú tým najviac ohrození. To je pravda len do istej miery, lebo u tých starších je to len viac vidieť. Nezdravý životný štýl sa nám zarátava od mladosti a v starobe sa nám to len zúčtuje. Neviem ako vy, ale ja chcem žiť dostatočne dlho, aby som si užil dôchodok a na tom musím začať pracovať práve teraz.

„Verme varovným signálom nášho tela! Sú ako požiarny poplach, výstražné znamenie, varovná zástava, ktorá nás upozorňuje, že ťažkosti sú už na dohľad. Pokúsme hlbšie spoznať náš organizmus, vedieť rozlišovať jeho vnútorné a vonkajšie prejavy a porozumieť varovným signálom jednotlivých častí tela a jeho orgánov. Naše telo si jasne a dôkladne zmapujme a pri varovnom signály nájdime potrebnú obrannú zbraň, lebo aj sami sme schopní cielene predchádzať chorobám.“ Tieto veľmi múdre slová sa píšu hneď na začiatku knihy a keď som si ich čítal, tak ma to trošku donútilo zamyslieť sa, že ako som na tom vlastne ja. A musím sa priznať, že nie práve najlepšie. Táto kniha je pre mňa niečo ako varovným signálom, že niektoré signály netreba ignorovať.

Zaujímavý je aj príbeh pani Jany, ktorá si našla neprimerane sa zväčšujúce materské znamienko a tento varovný signál brala vážne a šla ku kožnému lekárovi. Dané znamienko jej museli vyoperovať a tak jej vlastne zachránili život. Bol to melanóm a našťastie sa nerozšíril. Paradoxom bolo, že v ten istý deň bola v nemocnici žena, ktorá na niečo podobné zomrela. Neprišla dostatočne včas. Možno v knihe tento príbeh vyznie trošku naivne, no základná myšlienka ostáva. Svoje telo by sme nemali podceňovať a nebáť sa urobiť prvý krok. Niekedy nám to môže zachrániť život.

Vedeli ste napríklad, že koža odzrkadľuje naše duševné problémy? Neraz vraj prezradí aj to, čo by sme najradšej zatajili. Koža taktiež reaguje aj na stres. Ako sa s týmto vysporiadať nás poučí kapitola o koži. Táto kapitola je vskutku famózna a veci, ktoré som sa v nej dozvedel som ani netušil. Asi sa mojej koži budem musieť venovať viac. Dopomohol mi k tomu aj test, ktorý je o koži na konci kapitoly.

Takto sa kniha Varovné signály tela postupne venuje rukám, pôvodu chorôb, prekysleniu organizmu a ďalšiemu množstvu nesmierne zaujímavých tém. Tie sú tak informačne obsiahle, že len ich stručné zreplikovanie by zabralo niekoľko strán. Stoja však rozhodne za to. Recepty na očistu ciev rozhodne vyskúšam.

Titulná strana tejto knižky je celkom zaujímavá, lebo svieti v tme vďaka špeciálne upravenému fosforovému povrchu. Nakoniec to môžete vidieť aj na fotkách nižšie. S takto vylepšenou knihou som sa ešte nestretol.

Kniha Varovné signály tela je prínosná svojou komplexnosťou podania témy a veľmi dobrým talentom autorky na vysvetľovanie. Ak sa zaujímate o zdravie, tak vám ju môžem jednoznačne odporučiť. Dozviete sa množstvo nových a zaujímavých vecí. Začať zdravo žiť určite nie je nikdy neskoro. Kniha tak bude ideálnym darčekom na Vianoce a Nový rok, keď si každý dáva novoročné predsavzatia, že už bude žiť zdravšie.

HODNOTENIE: 90%

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

“Byť niekedy chorý je zdravé.”
-Henry David Thoreau

David Martin je mladý a odhodlaný pomocník v redakcii novín. Už odmalička je jeho jediným snom stať sa spisovateľom. Zhodou okolností prichádza jeho šanca. Začína písať krátke poviedky pre noviny, avšak s jeho popularitou v okolitom svete klesá tá v redakcii. Neskôr dostáva exkluzívnu zmluvu z vydavateľstva Barrido & Escobillas, ktorá nakoniec nie je až tak exkluzívna, ako sa na začiatku zdalo. Martin s pribúdajúcimi rokmi vyzerá nezdravo, nespáva a trpí bolesťami hlavy. V tomto ťažkom období jeho života dostáva ponuku od francúzskeho vydavateľstva. Má napísať knihu výmenou za obrovské množstvo peňazí. Ako to už býva, nejedná sa o hocijakú knihu…

Popravde, tento sumár udalostí sa mi písal enormne zle. Ide totiž o to, že v knihe sa toho stalo tak strašne veľa, že by som zapísala asi dve strany. Príbeh je zamotaný, ale nie Edward, Bella, Jacob zamotaný. Skúste si zobrať bavlnky asi tak dvadsiatich farieb, pričom každá farba je jednou postavou. Teraz vložte bavlnky do hrnca, zalejte vodou a miešajte hodinu a pol ručným mixérom, tak a teraz sa nachádzate v polovici príbehu. A ak si myslíte, že na konci sa bavlnky sami rozpletú a odhalia svoje tajomstvo, mýlite sa.

Veľmi nemám čo vytknúť, kniha bola síce dlhá, ale neprestala ma baviť. Španielske výrazy boli používané len v názvoch miest, ulíc alebo ľudí (pani Mosse s jej francúzskymi pasážami by si mohla brať príklad). Je možné, že sa miestami budete strácať. Táto kniha jednoducho vyžaduje vašu plnú pozornosť. Ako som už spomínala, udeje sa toho naozaj veľa. Ku koncu musím poznamenať, že sa nepovažujem za fanúšika neuzavretých a nejasných koncov (existujú výnimky), preto je hodnotenie o trošku nižšie ako by som dala, keby autor doriešil niektoré línie.

Moje hodnotenie: 8/10

_______________________________________________________

We all give up great expectations along the way.

- The Angel’s Game

Odvahu na čítanie knihy Ekonomie dobra a zla od Tomáša Sedláčka som zbieral už dlhšie. Tento autor je na Slovensku pomerne neznámy, no napríklad v Česku je celkom populárny so svojimi rôznymi aktivitami. Táto kniha bola prvá, ktorú som si prečítal cez čítačku kníh Wooky. Rozhodne to bol zaujímavý zážitok.

Sedláček je český ekonóm, ktorý sa venuje teoretickej ekonómií a rád ju prepája aj s ostatnými vedami ako napríklad etika, politológia, filozofia a religionistika. Presne produktom týchto tendencií je kniha Ekonomie dobra a zla. V tejto knihe sa autor pokúša pozerať na ekonómiu iným pohľadom než ktokoľvek iný.

Toto dielko napísané súčasným hlavným makroekonomickým stratégom ČSOB by som dal do pozornosti len ľuďom, ktorí majú aspoň z časti niečo spoločné s ekonómiou. Ak nepatrite do tejto skupiny, tak knihu radšej ani neotvárajte, lebo si budete pripadať ako by ste otvorili učebnicu vysokoškolskej fyziky.

Text v knihe sa číta veľmi ťažko a k zrozumiteľnosti mu nepomôžu ani občasné citácie v texte. Obsah ako taký sa ekonómie dotýka len okrajovo. Je to skôr spleť histórie, filozofie a politológie na pozadí ekonómie. Myšlienky, ktoré sa autor pokúša komunikovať sú ťažkopádne a pochopíte ich až po viacnásobnom prečítaní. Ľahko sa vám potom môže stať, že vás začne kniha nudiť a prestanete ju vnímať ako celok.

Keďže kniha je mix rôznych myšlienok z viacerých oboroch a z viacerých prúdoch, tak to nutne pôsobí chaos. Je však výzva sledovať myšlienky, ktoré sú vám známe a ktoré poznáte. Navyše ak ste teoretický ekonóm, tak sa v tom budete doslova vyžívať. No ak máte radi prax, tak vám kniha toho veľa nepovie.

Kniha ako taká je jednoznačným dôkazom toho, že síce obálka a slávne meno predáva, no obsah už nemusí byť vždy taký dobrý. V každom prípade si knihu skúste aspoň začať čítať. Nikdy neviete, či sa vám náhodou nezapáči. Mňa nezaujala ani trochu, no ak máte radi okrem ekonómie aj ostatné spomenuté vedy, tak si k hodnoteniu pokojne pridajte 20 percent.

HODNOTENIE: 55%

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

“Je skutočne veľa ľudí, ktorí čítajú iba preto, aby nemuseli myslieť.”
-Georg Christoph Lichtenberg

]]> http://citanie.com/recenzie/tomas-sedlacek-ekonomie-dobra-a-zla/feed/ 0 http://citanie.com/recenzie/recenzia-lauren-weisberger-the-devil-wears-prada/ http://citanie.com/recenzie/recenzia-lauren-weisberger-the-devil-wears-prada/#comments Fri, 05 Aug 2011 14:30:29 +0000 Sheep http://citanie.com/?p=729 Miranda Priestly je šéfredaktorka veleúspešného módneho časopisu Runway. Jej ruky tvoria jej dve asistentky, ktoré pre ňu robia všetko. Naozaj všetko. Od „nájdenia recenzie, ktorú deň predtým čítala v novinách“ po „zakúpenie skrine, čo videla minulý týždeň v starožitníctve“. Pre jej asistentky nie je nič nemožné a nič, čo by sa nedalo nájsť. Hlavne sa nikdy Mirandy na nič nepýtať, nehovoriť jej madam a nesťažovať sa, lebo majú prácu, pre ktorú by milióny dievčat vraždilo!

Fanúšikovia filmového plátna v názve iste spoznali kasový trhák z roku 2006 v hlavných úlohách s Meryl Streep a Anne Hathway. Mne osobne sa film veľmi páčil, ale od knihy má dosť ďaleko najväčšia odlišnosť je asi v tom, ako vykreslili hlavnú hrdinku Andreu. Okrem toho kniha samozrejme obsahuje širší záber príbehu a všetko ostatné, na čo film nemá čas.

Spoilery! Andy práve skončila vysokú školu a jej snom je písať pre The New Yorker. Je oboznámená s tým, že si najprv bude musieť získať nejakú prax a tak sa dostáva k práci asistentky pre Mirandu Priestly. „Je to práca, pre ktorú by milióny dievčat zomierali!“ ozýva sa odvšadiaľ. Navyše stačí jeden rok u Mirandy a môže sa dostať do akéhokoľvek časopisu bude chcieť. Čoskoro zistí, že meno jej šéfky rezonuje v miliónoch podnikoch po celom svete. Kvôli práci sa mení na štýlovo oblečenú ženu, pre ktorú je práca prvotná. S jej priateľom sa skoro nestýka, rodinu nevnímajúc a dokonca jej uniká, že jej spolubývajúca Lily sa zmenila na promiskuitnú alkoholičku. Keď prvá asistentka – Emily, ktorá má ísť s Mirandou do Paríža na jarné módne prehliadky, dostáva mononukleózu a nie je schopná odcestovať, Andrea musí zrušiť dlho naplánovaný výlet, ktorý pre ňu pripravil priateľ. Ten už nedokáže jej prácu uniesť a rozhodne sa „dať si pauzu“. Andrea odchádza do Paríža s Mirandou. Tam dostáva ďalší nával nesplniteľných úloh a všetky musí plniť na značkových ihličkách. Prvú noc sa dozvedá, že Lily mala autonehodu a je v kóme, no aj napriek tomu sa rozhodne zostať. Na prvej prehliadke ju Miranda zase, ľudovo povedané, buzeruje a pod vplyvom všetkých udalostí ju Andrea posiela do čerta (no dobre, tak nie do čerta, ale veď viete kam…). Andy sadá na prvé lietadlo domov a po pár mesiacoch dostáva ponuku na interview do časopisu Seventeen. Nie je to The New Yorker, ale je to štart.

Kniha je na takej primeranej úrovni angličtiny, takže je z tohto pohľadu zvládnuteľná. Mne osobne sa veľmi páčila, aj keď teda tieto anorektické fashion story nejako nemusím.

Moje hodnotenie: 9/10

_______________________________________________________

It took me only three seconds to wind through the hallways and pass through the fashion department, but I had already heard panicked cries of ‘Emily said she’s on her way in’ and ‘Miranda’s coming!’ and a particularly blood curdling cry of ‘She’s baaaaaaaaaaaaaaaaaaaack!”

The Devil Wears Prada

Celý príbeh je napísaný formou listov, emailov, lístočkou, smsiek a podobne (okrem epilógu). Kniha zachytáva život Rosie Dunne od maličkého dievčatka, až po jej päťdesiate roky. SPOILERY! Rosie je od malička ako neoddeliteľná súčasť Alexa Stewarta – jej najlepšieho priateľa, teda až dovtedy, pokiaľ je v sedemnástich nútený kvôli otcovej novej práci Rosie opustiť a odsťahovať sa z Dublinu do Bostonu. Ich komunikácia pretrváva pomocou listov a emailov. Rosie ostáva ešte rok školy a plánuje ísť na univerzitu do Bostonu a študovať hotelový manažment. Avšak do cesty sa jej stavá neplánované tehotenstvo. Zatiaľ, čo jej rovesníci študujú, ona vymieňa plienky a vychováva svoju novonarodenú dcérku – Katie. Alex ju podporuje ako sa dá a občas sa navštevujú, študuje medicínu a rozhodne sa stať kardiológom. Počas jednej návštevy Rosie pobozká Alexa a zisťuje, že celý ten čas ho milovala. Bohužiaľ, Alex je už zasnúbený s inou ženou. Rosie sa rozhodne pokračovať v jej živote a nájde si muža, a vezmú sa. Po pár týždňoch sa Alex rozvedie so svojou manželkou, s ktorou mal medzitým syna. Rosie zisťuje, že ju manžel podvádza, ale dáva mu novú šancu, Alex sa konečne vyjadril v liste, čo k Rosie cíti, ale list sa stráca a Alex nie je schopný zopakovať to, čo napísal v liste. Rosie manžel opäť podvedie, rozvedie sa a rozhodne sa odsťahovať do Bostonu a začať nový život, z čoho má Alex nesmiernu radosť. Do cesty sa však stavia otec teraz už trinásť ročnej Katie a chce ju spoznať a venovať sa jej. Rosie teda ostáva v Dubline a Alex prestáva komunikovať. Po chvíli si opäť napíšu a Alex je opäť zasnúbený a očakáva ďalšie dieťa. Jeden celý rok komunikujú iba prostredníctvom pohľadníc k narodeninám a sviatkom. Komunikácia sa opäť obnoví a Rosie nachádza list od Alexa a zisťuje, že on k nej cíti to isté. Po päťdesiatich rokoch sa stretávajú a sú konečne spolu.

V podstate nemám tejto rozprávke pre dospelých veľa čo vytknúť, občas skĺzavalo do podivuhodných „náhod“, ale inak čítanie odbiehalo rýchlo. Pred časom som napísala recenziu na jej prvotinu – PS, I love you a okrem týchto dvoch vyšlo Ahern ešte sedem ďalších kníh.

Moje hodnotenie: 7/10

_______________________________________________________

For you see, each day I love you more. Today more

than yesterday and less than tomorrow.

- Rosemonde Gerard

Spoilery!!! Hlavnou postavou je nemecký utečenec, ktorý vystupuje pod mnohými menami, najčastejšie však používa meno Ravic. Žije v Paríži v hoteli pre utečencov a pretože nemá žiadne doklady, vyhýba sa policajným kontrolám. Na živobytie si zarába ilegálne svojim povolaním chirurga, operuje pre starších lekárov, ktorí operácie už nezvládajú a dostáva provízie. Bolestivá minulosť mu však nedáva spávať a dlhé noci si kráti piatikou alebo dlhými prechádzkami nočným Parížom. Na jednej takej prechádzke stretáva Joan Madou, vydesenú a plačúcu. Z tohto stretnutia sa nakoniec vyvinie láska, ktorá je prerušená Ravicovou deportáciou do Švajčiarska, do Paríža sa však vracia až o rok. To už je Joan v inom svete s iným mužom. Ravic počas jednej návštevy reštaurácie stretáva muža, ktorý mal spojitosť s jeho minulosťou. Vykonáva dlho chcenú pomstu. Politická situácia začína byť napätejšia. Joan postrelí zúfalý milenec a zomiera v nemocnici pri Ravicovi. Hneď po jej smrti sa dozvedá, že vypukla vojna a krátko potom ho odvážajú do francúzskeho koncentračného tábora.

Remarque vykresľuje situáciu pred vojnou prostredníctvom osudov iných ľudí, ktorých Ravic stretáva, alebo operuje. Príbeh nie je nudný, je popretkávaný dlhšími myšlienkovými pochodmi hlavnej postavy. Čo mi vadilo bolo asi prílišné množstvo vypitého alkoholu, zrejme to k tomu patrí ale slovo calvados už nechcem nikdy v živote vidieť. Celkový dojem z knihy bol u mňa veľmi dobrý. Zakončenie bolo vydarené a viac nemám čo vytknúť.

Moje hodnotenie: 9/10

_______________________________________________________

,,Veľmi veľa rozprávaš a okrem toho nemáš pravdu.”

,,Viem. Ale v úplnej tme je aj bludička svetlom.”

- Erich Maria Remarque (Víťazný oblúk)

Dôvodov, prečo sú Murakamiho príbehy tak obľúbené je toľko, že by stačili na celý jeden článok, ak nie priam celú sériu. Okrem jeho rozprávačského talentu (vďaka ktorému napäto a sústredene čítate aj opis nudných, každodenných činností – ktorým sa v reálnom živote snažíte čo najviac vyhýbať – ako sú napr. upratovanie alebo varenie) sú to samozrejme originálne zápletky, ale hlavne postavy.

Hlavnou hrdinkou románu Sputnik, má láska je mladá žena, či skôr ešte dievča, Fialka. Zo všetkého najviac sa snažila stať spisovateľkou a urobila pre to všetko – odišla z univerzity a po nociach sa píše romány. Jedného dňa sa na svadbe sesternice stretne so záhadnou a staršou Mjú s tajomnou minulosťou. Toto stretnutie obráti jej život naruby – zamiluje sa do Mjú, prestane písať a vzdá sa beatnického spôsobu života, začne pre ňu pracovať a po čase spolu odídu na cesty po Európe.

Avšak počas ich pobytu na malom gréckom ostrove sa Fialka náhle a bez stopy stratí. Vtedy Mjú zavolá jej najlepšiemu priateľovi K. do Tokia. Ten prichádza do Grécka snaží sa spolu s Mjú Fialku nájsť. No jej zmiznutie je – ako to už v Murakamiho románoch býva – zvláštne a podivné, bez logického vysvetlenia. Namiesto Fialky nachádza dva dokumenty v jej počítači – v prvom z nich sa spovedá zo svojej túžby k Mjú a v druhom píše o jej podivnej minulosti a „druhom“ svete.

Spočiatku sa môže zdať, že Murakami sa snaží čitateľov nalákať na pikantný ľúbostný príbeh dvoch lesbičiek. Ľudia, ktorí jeho tvorbu aspoň trochu poznajú vedia, že budovať príbeh na takejto „senzácii“ vôbec nepotrebuje. Pomyselný milostný trojuholník medzi Fralkou, Mjú a K. mu však umožnil budovať zaujímavý príbeh na nezvyčajných postavách, ktoré majú svoje vlastné malé príbehy. Hoci nejde o jeho najlepšie dielo, pre fanúšikov predstavuje povinnú jazdu, ktorá ich zaručene nesklame a pre prípadných záujemcov o jeho tvorbu zas perfektnú štartovaciu čiaru.

Zuzana “Sue” Timuľaková

————————————————————————————————————

Až keď sme našli lásku, vieme, čo nám v živote chýbalo.
- John Ruskin