Je absurdná dráma skutočne absurdná?

Absurdná dráma. Pre niekoho čosi otrasne nudné a pre niekoho spleť rôznych myšlienok. Priznám sa, že skôr než som sa stretol s týmto typom literatúry, tak som o ňom nič nevedel. Všetky jeho aspekty som si takzvane vyskúšal naostro na vlastnej koži. Mojim pokusným králikom bola dráma od Samuela Becketta Čakanie na Godota, ktorú som dostal v písomnej forme.

Absurdná dráma vznikla v 50.-tych až 60.-tych rokoch minulého storočia a vychádzala z existencializmu, ktorý doviedla až do obludných rozmerov. Táto dráma nedáva svetu ani najmenšiu šancu na prežitie. Všade vidí skepsu a nezmyselnosť ľudského života. Absurdisti nepoužívali tradičnú schému drámy, avšak robili to tak, že úplne ignorovali zápletku a vyvrcholenie. Ich postavy sú absolútne netypické. Nedokážu medzi sebou komunikovať a vlastne majú obrovský problém sa vôbec hýbať. Hrdinov v takýchto dielach ani nehľadajte, práveže naopak. Nájdete tu veľké množstvo antihrdinov, ktorí sa často správajú absurdne, alebo dokonca až grotesne.

Možno práve všetky tieto spomenuté vlastnosti odrádzajú ľudí, aby sa im niečo takéto páčilo. Akosi sa im nechce zamyslieť sa, čo im vlastne autor, tým všetkým chcel povedať. Ľahšie je prijať fakt, že autor tým nechcel povedať nič, a keďže je to celé absurdné, tak aj tak to nemusí dávať zmysel.

To je však, aspoň podľa mňa, obrovská chyba. Diváci sa tak samí okrádajú o rozsiahle myšlienky autorov. Názorným príkladom je už spomínané dielko Čakanie na Godota. Samuel Beckett tu, podľa mňa, na malom množstve postáv(dokopy boli štyri) a rekvizít, dokázal majstrovsky demonštrovať všetky tie myšlienky, ktoré chcel svetu odovzdať. Snažil sa ľudí donútiť sa zamyslieť nad tým, čo vlastne robia, a tak im pomôcť vytrhnúť sa zo stereotypu života. Veď je to práve stereotyp a uponáhľaný život, čo nám často bráni zastaviť sa a zamyslieť sa.

Dráma Čakanie na Godota má dve hlavné postavy – Estragona a Vladimíra. Musím priznať, že prečítanie tejto drámy na mne zanechalo veľmi účinné dojmy. Ak čítate alebo počúvate text postáv pozorne, tak zistíte, že vám vlastne chcú aj niečo povedať. Je však pravda, že taký trojstranový Luckyho monológ zmysel určite nedával. Tu chcel Beckett povedať niečo iné. Niekedy totižto slová nestačia.

Celé toto dielo je prešpikované odkazmi na to, že život nemá zmysel a existencia je zbytočná. Veď Godot nikdy nepríde. Áno, dominujúcim prvkom je určite skepsa a depresívnosť. Je to však skutočne tak? Chcel práve toto povedať autor svetu? Stopercentnú pravdu sa už asi nedozvieme. Autor už nie je medzi nami a nám ostávajú už iba rôzne interpretácie.

Jednou z interpretácií a ja s ňou súhlasím, je, že Godot je nádej a spása. Niečo, čo dá zmysel nášmu životu. Pre mňa osobne je to Boh. Možno chcel autor povedať, že Boh neexistuje. A možno práve autor chcel ukázať, že Boh existuje, ale my o tom nevieme. Tu by som rád chcel podotknúť, že pre potreby článku neidentifikujem Boha s náboženstvami, ale ako pojem niečoho, čo je mimo zmysel nášho chápania. Ako si tento pojem jednotliví ľudia vyložia je už náboženstvo, prípadne čokoľvek iné.

Čo myslíte, splnil autor svoj zámer a donútil ľudí zamyslieť sa, alebo väčšina z nich vyjde von a ani sa poriadne nepozastaví nad tým, čo práve videli? Mňa do istej miery donútil sa zamyslieť. Niekto bude súhlasiť a niekto bude proti. Práve v tomto bode sa začína odkaz diela Čakanie na Godota napĺňať.

Ako som už spomenul vyššie, ja som mal k dispozícii toto dielo v papierovej podobe. Tento štýl študovania drámy nie je zlý, ale predsa to nie je to pravé. Priznám sa, veľmi rád by som videl hru Čakanie na Godota aj v divadle. Keď si predstavím, čo všetko musia prekonať herci, aby vedeli takto náročné dielo kvalitne odohrať, tak ma až zamrazí v chrbte. Predsa len dvojica Estragon a Vladimír odohrá väčšinu predstavenia a majú skutočne dlhé a rôznorodé repliky. Za zmienku stojí aj spomenúť Luckyho dlhočizný monológ. Ten by som videl asi najradšej zo všetkého. Už len z týchto dôvodov by som rád videl toto “absurdné” dielo.

Jozef “Chosé” Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

Je skutočne veľa ľudí, ktorí čítajú iba preto, aby nemuseli myslieť.

-”Georg Christoph Lichtenberg”

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
17,636 prečítaní

3 Komentárov k "Je absurdná dráma skutočne absurdná?"

[...] ostatnom článku som sa venoval absurdnej dráme, ako oblasti celkom netypickej a netradičnej. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa stretol s [...]

commenter

Podľa mňa dej tejto drámy do značnej miery ovplyvnilo aj obdobie v ktorom vznikla – po druhej svetovej vojne. Práve v období radosti z konca najhrôzostrašnejšieho vojnového konfliktu ľudstva a na pokraji potenciálneho konfliktu “Studenej vojny”.

Podľa mňa môže byť “Godot” pokoj vo svete, ktorého sa nikdy nedočkáme. Dlhé a často nezmyselné rozhovory mohli byť dlhé a nikamnevedúce vyjednávania dvoch strán USA a ZSSR. Teda aspoň takto si to interpretujem ja, lebo dráma je veľmi ťažká na pochopenie, o to ťažšia na realizáciu

commenter

Ano to je pravda. Je to velmi dobra interpretacia. U vela diel je velmi tazke povedat, co s tym autor myslel. Autori to niekedy skryju az velmi dobre. Tato drama je ale taka, ze Godot moze byt vselico. Mierom pocnuc az po blahobyt ci riesenie na vseobecne problemy tejto doby.

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>