Dominik Tatarka – Písačky pre milovanú Lutéciu

V prvý deň vystupňovanej predvolebnej kampane, kedy sa všetci pripravujú voliť budúcnosť svojich detí, stretne spútaný nomád, Bartolomej Slzička, karpatský pastier, Tatar v oblepenej „červenej“ Bratislave vysokonohé dievča útleho, kostnatého, vyposteného telíčka, ktoré mu razom „zachutí“. Prežívanú spolu dlhé dni v intímnom osamení.
Kniha je súčasťou trilógie Písačky (Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky pre milovanú Lutéciu) a mimo „nepísaných“ Navrávačiek boli Tatarkovým posledným prozaickým dielom. Aj napriek takmer nehybnému deju si pri tejto nekrátkej knihe nenájde čitateľ chvíľu, ktorá by ho unúvala. S obrovským umom ukladané slová sa valia nezadržateľne ďalej a rozvíjajú pestrosť a nesmiernosť vzťahu dvoch milencov, ktorý sám autor dáva do kontrastu so svojím českým náprotivkom.

„Vieš, ja som svojho času písal o uctievaní bohov, dnes by som mal v tom pokračovať. Kundera napíše vo Valčíku, že telo ženy v štyridsiatke je bezcenné, tak dáko. Žena redukovaná na erotický či sexuálny objekt, videný plytko, obmedzene, bez…zbožnosti. (Ja, žije to vo mne.) Keď ulovím medveďa (alebo ženu), zjem ho, odprosím, obetujem mu, uctím si jeho dušu, povyšujem jeho i seba – lovca na… Medveď ani žena nie sú objektom, ale účastníkom zápasu, žena spolutvorcom vzťahu, milenka dokáže zostať živou, nesmrteľnou v tele milenca.“

Tatarkovi bola v októbri 1990 (vyše rok po jeho smrti) udelená vôbec prvá Cena Jaroslava Seiferta Nadáciou Charty 77 za literárne diela Písačky a Sám proti noci, „v ktorých novo rozvinul žáner vnútorného monológu a podal odvážne svedectvo o dobe, i o dosiaľ neobnažených hlbinách ľudskej mysle“. Cíti akosi ináč, než sme zvyknutí z cudzej literatúry, tak snáď viac slovensky, prírodne, roľnícky, ako naši predkovia.

„Žijem v okupovanom národe, ľudia si už dávno odvykli vravieť, slovami vyjadrovať, čo si myslia, preto sa nečuduj, že sa učím, že proste vnímam, čo mi vravia v neslovnej reči. Pre mňa karpatského pastiera, neslovná reč mojich rodákov sa mi stala práve taká zrozumiteľná ako neslovná reč domácich zvierat, ktoré som kedysi pestoval.“

Bartolomej Slzička, „spisovateľ k likvidácii“ žije v nedobrovoľnom vyhnanstve. Už nemá doma ani telefón. Nikto už nevolal iba „omyl“ štátnej bezpečnosti. „Omyl je pre mňa orgán, ktorý ma denne kontroluje, či som doma.“
Nekonečný vnútorný dialóg Bartolomeja Slzičku sa vinie takmer bez prerušenia sviežo a nenutnú dávku drámy prináša zistenie, že „ceckatá ovečka“ môže byť vrchnosťou nasadená zvodkyňa, ktorá má z neho vymámiť súhlas s okupáciou. Vymeniť svedomie za ženu a opätovný návrat zo spoločenského vyhnanstva.
V posteli odovzdaná otrokyňa sa nechá ponižovať, aby potom mohla vládnuť. Bartolomej sa jej vláde nechce brániť aj napriek vedomiu o jej zničujúcich dôsledkoch na jeho slobodu a duševné zdravie už dlho skúšané nedobrovoľným spoločenským osamením. Nutnosť žiť slobodne z neho spravila pacienta.

„Všetci pacienti snívajú o pive. Ale pivom vlastne myslia spoločnosť, ináč, hospodsky sa vyrozprávať, vyžiť – to je sloboda, ľudskosť.“

Autor – Rozprávač – Tatarka sa vypisuje zo smútku do pomsty. Objemovo skromných, na prvý pohľad bezvýznamných maličkostiach predstavuje drvivosť bývalého komunistického režimu. Ako sa dá prísť o pas – slobodu pohybu, prácu, priateľov – len pre podanie nesprávnych rúk, nevhodné objatie či kvetiny od nebezpečných rúk, všetko pod dohľadom Štátnej Bezpečnosti.

„Človek sa realizuje. Človek v pracovnom čase lisuje, nalisuje dvesto pneumatík, za nadčasy si kúpi fľašu rumu a realizuje sa. Človek robí Slováka v Prahe a realizuje sa tak, že si dá postaviť z materiálov na verejné budovy v národnom parku na brale vilu, milovadlo aj s bazénom. Činiteľ sa realizuje tak, že si dá vydať v miliónových nákladoch zobrané prejavy, ktoré si dal napísať svojím poskokom. Architekt sa realizuje tak, že pečie celé sídliská na objednávku. Žena sa realizuje tak, že súloží, dá sa napichávať doma manželom a na školeniach mužmi, ktorí sa práve namanú. Matka sa realizuje tak, že porodí jedno či dve či tri deti a postupne ich odovzdáva do týždňových jaslí. Básnik sa realizuje tak, že si dá poradiť, ako má písať básne. Ako a v čom sa realizuje ľudský dvojnožec, ktorý povinne iba postáva, je a pije. Masa cviká, na pracoviskách zapisuje svoju prezenciu, vrchnosť sa zapisuje do dejín…“

Tatarka sa realizoval písaním.

„Pre mňa, pre mňa láska nie je stavom, súvislým, požehnaným – láska je mi tvorbou, výrazom. K tomu, aby som ju vyjadril, nemám nič – drevo, kameň, bohatstvo, moc – mám iba slová…“

 

Hutko Dominik

———————————————————————————————————————

„Nakoniec človek miluje svoju túžbu, a nie to vytúžené.“
- Friedrich Nietzsche

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
425 prečítaní

Žiaden komentár k “Dominik Tatarka – Písačky pre milovanú Lutéciu”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>