Keď som tohto roku na festivale Pohode vošla do stanu rádia Devín, prebiehala v ňom práve beseda Dada Nagyho s jedným naším spisovateľom. Ten akurát rozprával o pracovnej ponuke od istej automobilky, ktorú zvažoval kvôli tomu, že mu snáď nezvyčajné prostredie, kde sú ľudia špeciálne vyškolení len napr. na to, aby ovoniavali interiér áut, umožní nabrať materiál na novú knihu. To ma mimovoľne podnietilo k premýšľaniu o tom, koľko kníh naozaj vyvstalo práve z profesie, ktorá je najväčším prameňom zážitkov všedného života, veď máloktorý, najmä slovenský autor sa dnes môže popýšiť len rýdzo spisovateľským zárobkom ako zdrojom obživy. U Víťa Staviarskeho však nejde len o latentný vplyv profesie, ako napr. u F. Kafku práca v byrokratickej poisťovni či vplyv žurnalistického povolania na literárny štýl napr. E. Hemingwaya a mnohých iných. V. Staviarsky nám sprostredkúva autentické zápisky zo svojho ošetrovateľského „denníka“. Navyše, výnimočnosť jeho textu zaručuje aj netradičné, istým spôsobom senzačné povolanie, veď kto by nechcel poodhaliť oponu záchytnej stanice a jej periférnych existencií, ktoré môžu byť oveľa zaujímavejšie ako predvídateľné historky o celebritách.
Ak je čitateľ z Východu, siahne po tejto knihe s o to väčšou vervou, vzhľadom na bohaté využitie šarišského dialektu, pre ktoré by sa kniha V. Staviarskeho dala zaradiť k regionálnej literatúre. Jednoduché, vtipné rozprávania bez náročných myšlienkových pochodov, zachytávajúce komunitu tých najobyčajnejších mi pripomenuli nedávno prečítané InterCity Milky Zimkovej. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že Západniar si takéto rázovité knihy nevychutná spôsobom ako Východniar. A platí to aj naopak. Veď nárečie má ten potenciál, že nás nemusí rozosmiať samotný obsah konverzácie, ale najmä írečitý jazyk, v ktorom prebieha. Dovolím si tvrdiť, že ak by sa z knihy vypustili časti písané šarišským nárečím, stratila by čiastočne svoje čaro a autor, ktorý takto pracuje s prirodzeným hovorovým jazykom, postupuje rafinovane. Na druhej strane je však použitie dialektu v tomto prípade nutné a funkčné, lebo na záchytke naozaj končia ľudia, ktorí kodifikovanú slovenčinu v krvi zakorenenú nemajú.
Záchytka kompozične pozostáva z troch častí. Zápisky ošetrovateľa sú najfragmentárnejšie a najheterogénnejšie. Cez skratkovito zachytené situácie autor prezentuje svoju každodennú prácu, ktorá však zaiste nemožno nazvať všednou. To, čo má Staviarskeho protagonista na dennom poriadku, je pre nás ̶ nezainteresovaných až škandalózne. V. Staviarsky všetky zažité príbehy viac-menej predostiera so stoicky predstieraným odstupom, pritom si však čitateľ uvedomuje, že za zdanlivo pokojnou dikciou rozprávanými príbehmi sa ukrýva dennodenný zápas doslova o život medzi vyšinutými alkoholikmi či bezdomovcami ̶ francúzski existencialisti by Staviarskemu profesiu bohatú na hraničné pnutia mohli hlboko závidieť…
Prácu na záchytke, akokoľvek je nebezpečná, V. Staviarsky opisuje s nádychom humoru, komicky pôsobí napríklad strach kolegu Pavúka pred rádioaktívnym žiarením po výbuchu v Černobyľe, ktorý sa preto zabarikáduje na dva týždne a nikam nevychádza s rozprávačovým odôvodnením, že pri obsluhe RTG bol už ožiarený dosť. Čitateľ sa pobaví aj pri fokusovaní jednoduchého, takmer primitívneho myslenia obyčajných ľudí, či už z radu kolegov, alebo pacientov: „Všetky baby, čo stretneš, hneď pretiahni!“ radil mi po treťom rume. „Toto je najlepšia rada, jaku ci možem do života dac.“
Druhú časť knihy Lacko Berger tvorí rozprávanie o vnútorne čistom, mentálne zaostalom chlapcovi. Napriek tomu, že jeho životný príbeh je tragický a čitateľa dojme, autor ho uchopuje úsmevne, napr. cez opisy Lacka, kde sa do kontrastu dostáva jeho slabosť ducha a sila tela, ktorá má pôvod v posadnutosti kulturistikou. Staviarskeho kniha tak nadobúda tragikomický rozmer.
Posledná kapitola Andyho žena je venovaná typizovanému manželstvu žiarlivého, agresívneho muža ̶ alkoholika a jeho večne ustráchanej ženy. Príbeh, ktorý autor načrtáva cez tento partnerský vzťah, prezentuje prototyp mnohých manželstiev, kde je submisívna žena týraná a bojí sa vzoprieť mužovi. Prekvapujúco pôsobí záver, keď očakávame, že žena sa odhodlá muža opustiť, o to viac, že jej partnerstvo ponúka slušný a citlivý človek. V. Staviarsky však na konci nechá vyniknúť etike postavy a záväzku voči manželovi, akokoľvek barbarskému a násilnému. Andyho žena prijíma utrpenie a obetu ako svoj údel a núti k zamysleniu, na čo všetko si človek dokáže zvyknúť a ako je často krát neschopný vymaniť sa zo začarovaného kruhu života.
Aj keď Staviarskeho rozprávač stojí v ústraní a svoju prácu opisuje vo všetkej skromnosti, predsa sa však pred nami počas čítania formujú kontúry osobnosti ošetrovateľa: človeka, ktorý vzbudzuje obdiv za to, že dokáže nielen urobiť poriadok s agresívnymi, zanedbanými ľuďmi, ale snaží sa k nim nájsť aj cestu a pochopiť ich, ba dokonca jeho vnútorné zainteresovanie sa na osude pacientov vedie k prepleteniu jeho osobného a profesionálneho života. Staviarskeho protagonista sa viac ako ktokoľvek v inej profesii stáva obeťou sizyfovského syndrómu, pretože sám vzhľadom na krátkodobé pobyty pacientov nemá šancu zabrániť, aby sa z alkoholika stal abstinent a z bezdomovca čerstvý majiteľ trojizbového bytu. Hoci nám teda Záchytka neponúka čítanie vyžadujúce si komplikované myšlienkové operácie, jej hodnota spočíva práve v dokumentárnom zrkadlení bežne nedostupného prostredia a v etickom rozmere, pretože protagonista nám môže právom evokovať metaliterárne vtelenie Holdena Caufielda, majúce presah do reálneho života.
Rubikova kocka
———————————————————————————————————————–
Človek nie je stvorený na to, aby sa vzdával. Človeka možno zdrviť, ale nie poraziť.
-Ernest Hemingway
Žiaden komentár k “Kto chytá na záchytke…”