MEGARECENZIA: Tragédia eura

Priznám sa, že keď som raz videl prednášať Philippa Bagusa, tak ma veľmi nezaujal. Neskôr som však ľutoval, že som ho nepočúval pozornejšie. Jeho myšlienky v knihe Tragédia eura veľmi efektívne zachycujú presný priebeh toho ako sme sa do súčasnej krízy dostali. Autor v knihe opisuje vznik politického projektu eura a jeho následky na ekonomiky Európy. Keď knihu dočítate, tak si budete musieť vziať kúsok času, aby ste vôbec spracovali informácie, ktoré ste práve dostali. Táto kniha ma potenciál dosiahnuť slávu ako Cesta do nevoľníctva od Hayeka.

Na začiatku knihy sa dozviete, že existujú dve vízie fungovania Európy. Prvou je klasická liberálna vízia reprezentovaná otcami zakladateľmi Schumanom a Adenauerom. Táto vízia považuje osobnú slobodu za najdôležitejšiu kultúrnu hodnotu Európanov. Myšlienkou je, aby zvrchované európske štáty bránili vlastnícke práva a voľnú trhovú ekonomiku v Európe otvorených hraníc, čím by sa umožňovala voľná výmena tovarov, služieb a myšlienok. Táto vízia za najdôležitejšie považuje štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb.

Priamy protiklad ku klasickej liberálnej vízií je socialistická vízia alebo vízia Európskej ríše. Túto víziu presadzovali predstavitelia pochádzajúci hlavne z Francúzska Delors a Mitterrand. Predstavitelia tejto vízie chcú vidieť Európu ako impérium – protekcionistické navonok a intervenionistické smerom dovnútra. Táto vízia predstavuje centralizovaný štát riadený schopnými technokratmi – presne takými, za akých sa títo technokratickí politici sami považujú. Veľmi šokujúca je myšlienka, že socialistický model využíva krízové situácie (ktoré často sám aj spôsobí) na vytváranie nových inštitúcií a rozširovanie právomocí už existujúcich inštitúcií. Toto posilňovanie socialistického modelu obmedzuje slobodu a keď sa tak pozrieme na to, čo sa počas súčasnej krízy stalo, tak je na tejto myšlienke kusisko pravdy (vznik eurovalov a posilňovanie právomoci Európskej komisie).

Ako môžeme vidieť tieto dve vízie sú nezlučiteľné a neustále medzi sebou bojujú. Najprv bola Európa bližšie klasickej liberálnej vízií no postupne nasledovala tvrdá centralizácia a Európa sa začala viac podobať socialistickej vízii Európy. Klasický model väčšinou obhajujú štáty ako Veľká Británia, Nemecko alebo Holandsko. Štáty ako Francúzsko väčšinou presadzujú víziu Európskej ríše. Tu ma pri čítaní zaujala jedna informácia. Klasicky liberálny model obhajujú hlavne kresťanskí demokrati a socialistický model sociálni demokrati. Keď sa však pozriem na Slovensko, tak mi z toho vyplýva, že naši kresťanskí demokrati asi nie sú tým, čím hlásajú, lebo presadzujú socialistický model podobne ako sociálni demokrati.

Tragédia euraCelá knižka sa nesie dojmom odhalenia toho, že Francúzi sa snažia ovládať celú Európu ako kompenzáciu toho, že prišli o svoje impérium. Ako jeden z dôvodov pre vznik celoeurópskej meny uvádza aj to, že po prijatí nových postkomunistických krajín sa Francúzsku znížil manévrovací priestor. Tieto krajiny podporovali klasickú liberálnu víziu, lebo si chceli užívať novonadobudnutú slobodu. Preto sa Francúzsko na to pripravilo cez jednotnú menu, lebo sa báli nemeckej marky. Autor tieto svoje tvrdenia v knihe podrobne vysvetľuje a pre človeka, čo nie je v tejto téme doma, sú to pomerne užitočné informácie. Začne postupne chápať súvislosti.

Podľa autora je Lisabonská zmluva porážka pre socialistickú víziu, lebo to nie je ústava, ale len obyčajná zmluva. Zástancom tejto vízie tak ostal v rukách len jediný nástroj a to euro. Podľa autora euro vytvára problémy, ktoré môžu politici použiť ako zámienku pre centralizáciu. Nastavenie eura totiž vyvoláva reťaz kríz, ktoré vedú ku kríze štátneho dlhu. A krízu štátneho dlhu môžu politici využiť na centralizáciu fiškálnych politík a harmonizáciu daní t.j. odstránenie daňovej konkurencie. Zvyšovanie daní kvôli centralizácií by malo napríklad na Slovensko drvivý dopad. Práve aj náš daňový systém je to, čo nám dáva výhodu oproti iným krajinám, aby k nám prišli veľkí investori a vytvorili pracovné miesta. Autor tvrdí, že argument priaznivcov socialistickej vízie o tom, že koniec eura bude znamenať koniec európskej myšlienky, je nesprávny a znamenalo by to len koniec socialistickej vízie Európy.

Ešte pred tým, než sa autor dostane k samotnému vysvetleniu tragédie eura, venuje jednu kapitolu dynamike fiat peňazí. Že neviete, čo sú to fiat peniaze? Sú to tie peniaze, ktoré máte v peňaženke, teda peniaze nekryté absolútne ničím. V tejto kapitole sa dozviete aj to ako vznikli banky a prečo sa majú tak radi so štátom (požičiavajú štátu na jeho rozhadzovanie a ten ich potom zachráni, keď sú v kríze). Taktiež sa dozviete niečo o dejinách peňazí, na ktoré sa autor pozerá ináč, než sa to učí v škole, kde považujú zlatý štandard za niečo zlé. Autor v knihe vysvetľuje, že zlatý štandard je dobrá vec, lebo núti banky a hlavne štát k disciplíne.

Nekrytá mena má obrovskú výhodu pre politikov v tom, že umožňuje manipuláciu množstva peňazí v obehu. A práve táto manipulácia má jediný cieľ: financovanie vládnych politík. Zmeny v množstve peňazí majú za následok distribučné efekty. Práve vďaka ním, my bežní občania, nemôžeme zbohatnúť a stále chudobnieme. Tí, čo ako prví prijímajú nové peniaze, môžu nakupovať za staré, stále nízke ceny. Keď sa peniaze dostanú do ekonomiky, tlačia ceny nahor. Neskorší príjemcovia nových peňazí pozorujú zvýšené ceny skôr, než sa zvýši ich príjem. Dochádza preto k prerozdeľovaniu smerom k prvým príjemcom nových peňazí na úkor posledných príjemcov nových peňazí, ktorí neustále chudobnejú. Prví príjemcovia peňazí sú hlavne banky a vlády. Neskoršími príjemcami je tá časť populácie, ktorá má menej dôverné kontakty s vládou, napríklad skupiny s fixným príjmom (čiže my, bežní ľudia).

S nápadom vytvoriť jednotnú menu prišiel kto iný ako francúzsky technokrat Jacques Delors. Bol 10 rokov predsedom Európskej komisie, ešte pred tým pôsobil v francúzskej socialistickej politike. Keďže presadzoval politickú integráciu a harmonizáciu, tak mu projekt eura prišiel vhod. Následný opis udalostí je v knihe veľmi podrobný a opisuje vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom. Vlastne euro bolo vždy len o Francúzsku a Nemecku, ostatné krajiny bol len nutný prívesok. Francúzi sa potrebovali zbaviť nemeckej Bundesbanky, lebo tá netlačila toľko peňazí ako ostatné krajiny. Tým spôsobila oslabenie kurzov medzi menami, čo dosť nepríjemne postihovalo ekonomiky a v konečnom dôsledky ľudí. Keďže politici za svoju neschopnosť nechceli stratiť politickú podporu vybrali si pre nich prijateľnejšie riešenie. Odstránenie vplyvu Bundesbanky a jej nahradenie Európskou centrálnou bankou (ECB), kde by mali silný vplyv Francúzi.

V knihe tiež niekoľkokrát nájdete narážky toho, ako si nemecké a francúzske elity prispôsobovali situáciu, tak aby im to vyhovovalo Pritom na to nikdy nemali súhlas verejnosti. Dobrým príkladom je účelová zmena nemeckej ústavy, aby mohla o národnej mene v Nemecku rozhodovať nadnárodná inštitúcia a Ústavný súd už viac nerobil problémy.

Zaujímavé je tiež porovnanie plnenia Maastrichtských kritérií pri niektorých krajinách. Keď vstupovalo Slovensko, tak ich muselo do bodky a prísne dodržať. Dokonca Litvu kvôli o 0,2% vyššej inflácií neprijali do eurozóny. Toto sa dá opísať ako schizofrénia alebo klamstvo, lebo napríklad krajiny ako Taliansko alebo Belgicko nikdy nespĺňali kritérium 60% dlhu. Niektoré krajiny prešli len vďaka účtovníckym trikom, kedy svoje výdavky odložili do budúcnosti alebo ich schovali pod niečo iné. Niektoré krajiny ako napríklad Grécko splnili požiadavky len preto, lebo sa očakávalo ich prijatie do menovej únie. Tento klub krajín potom vyzerá ako klub klamárov, kde sa nedodržiavajú pravidlá (pritom pravidlá boli ešte mäkké, pôvodne mali byť tvrdšie). Automatické sankcie, ktoré mali byť používané, neboli použité ani raz. Po prečítaní si, že koľko politiky za tým bolo, mi už bolo jasné, že euro je čisto politický projekt socialistickej vízie Európy.

Autor v knihe tiež spochybňuje nezávislosť ECB (vlastne aj nezávislosti všetkých centrálnych bánk). Následne ju porovnáva s Bundesbankou a dokazuje, že nie sú to iste. Dokonca z textu vyplýva, že ECB často robila presne opačné rozhodnutia ako by urobila Bundesbanka (to vysvetľuje demonštratívne odchody predstaviteľov Bundesbanky z vedenia ECB).

Prečo euro chceli krajiny s vysokou infláciou? Autor má na to pohotovú odpoveď, a to hlavne zbaviť sa nemeckej marky (príliš silná mena s nízkou infláciou), nižšie úrokové sadzby, zisky plynúce z peňažného prerozdeľovania a ešte niekoľko ďalších dôvodov. Všetky sú podrobne vysvetlené a podporné grafmi. Tých sa najprv netreba zľaknúť, keď sa pozriete na nich bližšie, tak vám hneď budú zrozumiteľnejšie.

Prečo sa teda vlastne Nemci vzdali marky? Nemecké elity (bežných ľudí sa opäť raz nikto nepýtal) vymenili marku za zjednotenie Nemecka a za oslabenie meny. Tu môžeme vidieť, že obe svetové vojny ešte stále nepriamo zasahujú do našich životov. O znovuzjednotení Nemecka rozhodovali víťazné mocnosti z Druhej svetovej vojny. Francúzi si podmienili zjednotenie Nemecka (stále ho mali vojensky obsadené bez mierovej zmluvy) tým, že sa vzdajú marky a vezmú si euro. Tým by Francúzi mohli lepšie kontrolovať európsku menovú politiku. Francúzi sa totiž báli Nemecka a chceli ho nejako kontrolovať. Francúzsky prezident Mitterrand sa desil predstavy o silnom zjednotenom Nemecku a obnovenia jeho agresie. Menová únia bola riešením, odstránila nadvládu nemeckej Bundesbanky a dala ju do rúk ECB, kde malo podstatný vplyv Francúzsko.

V rámci knihy sa dozviete čo to aj o tom, akú veľkú moc má vlastne ECB v rukách. Ale aj napríklad to, že ECB a Federálny rezervný systém (americká centrálna banka) nie sú to isté. Systém akým funguje ECB je podľa autora silne inflačný. Bohužiaľ slovenské štátne školstvo zatiaľ stále učí presný opak a centrálnu banku vychvaľuje ako malého poloboha. V tomto kontexte to aj celkom dáva zmysel, lebo ECB financuje vládu (ako kolaterál za úvery akceptuje hlavne štátne dlhopisy a tým nepriamo núti banky ich kupovať) a tým umožňuje politikom, aby mali v rukách moc. Samozrejme vedenie centrálnych bánk je dosadzované vždy politicky, čiže politické konexie tam ostávajú.

Podľa autora je Európska menová únia (EMU) samodeštrukčný systém, lebo umožňuje tragédiu spoločnej pastviny. Každá deficitne hospodáriaca krajina získava na úkor iných krajín s vyrovnanejším hospodárením. Problémom je spoločný menový systém, lebo krajiny, ktoré si z neho požičajú ako prvé, môžu nakupovať za staré ceny, ktoré ešte nezvýšili novovytvorené peniaze. Vlády tieto peniaze požičané na dlh začnú utrácať a ceny začnú rásť. Keď sa v krajine, ktorá hospodári s deficitom, ceny a príjmy neustále zvyšujú, nové peniaze začnú prúdiť do zahraničia, kde sa efekt zvýšených cien ešte neprejavil (iné krajiny menovej únie). Výhody z expanzie peňažnej zásoby tak v EMU získavajú prví používatelia takýchto peňazí, pričom škody napáchané znížením kúpnej sily sa rozdelia medzi všetkých ľudí používajúcich rovnakú menu. Čiže krajina, ktorá sa najviac a najrýchlejšie zadlžuje získava najviac. Preto sa dá povedať, že napríklad také Grécko už žije na úkor Slovenska, lebo nám sa zvyšujú ceny rovnako ako im, ibaže my sa toľko nezadlžujeme.

Prudké zadlžovanie spôsobuje aj rast úrokových sadzieb, lebo strašne veľa ľudí si chce naraz požičať a investori nemajú toľko peňazí, preto logicky idú tam kde majú najvyššie úrokové sadzby (krajiny sa tak pretekajú kto dá vyššiu, lebo si potrebujú požičať). Preto krajiny, ktoré sú fiškálne zodpovednejšie musia platiť za svoje dlhy vyššie úroky kvôli márnotratnosti iných. Pri troške zveličenia sa dá povedať, že cez takto premyslený systém jedna krajina okráda tú druhu. Iný rozmer tomu dodávajú veci ako napríklad euroval, kedy fiškálne zodpovednejšie krajiny zachraňujú pôžičkami tie nezodpovedné, ktoré sa bezhlavo zadlžovali, a nenechajú ich zbankrotovať

Odpoveďou na názov knihy Tragédia eura tak môže byť nasledovná citácia z tohto diela: „Tragédiou eura je motivácia tvoriť vyššie deficity, vydávať štátne dlhopisy a náklady nezodpovedných politík v podobe poklesu kúpnej sily eura presunúť na všetkých členov euroskupiny.“ Toto spôsobuje morálny hazard a cez zadlžovanie je to vlastne vyjedanie taniera našim deťom a vnúčatám.

Záver knihy vás prevedie historickým vývojom od vypuknutia finančnej krízy pádom banky Lehman Brothers cez problémy Grécka až po súčasný vývoj situácie. Toto čítanie je celkom zaujímavé, lebo autor sa na neho pozerá z iného pohľadu než bežne nájdete v médiách. Táto história je prehľadne spracovaná po dátumoch a mapuje všetky politické činy, výroky a udalosti v eurozóne. Ak chcete mať prehľad vo vývoji udalostí, tak vám odporúčam túto časť knihy prečítať pozornejšie. Množstvo informácií je tak obrovské, že len stručné zhrnutie by zabralo niekoľko strán. Túto vedeckú pedantnosť autora môžem hodnotiť len pozitívne. V knihe sa objavujú aj také informácie, ktoré v bežných médiach nevidíme, a povedzme si úprimne, niektoré by Slovákov skutočne nazlostili.

A čo nám podľa autora prinesie menový systém, ktorého motivácie ho predurčujú k sebazničeniu? Niekoľko scenárov:  1.) Systém sa môže rozpadnúť, lebo by nejaká krajina vystúpila z EMU. Zatiaľ je to veľmi nepravdepodobný scenár, lebo podpora politikov pre projekt eura stále ostáva. 2.) Pakt stability a rastu sa zreformuje a konečne sa začne uplatňovať. Keďže u politikov existuje silná motivácia pravidlá porušovať alebo ich obchádzať, tak tento scenár tiež nemusí byť pravdepodobný. Musel by sa totiž stať zázrak, aby politici obmedzili svoju moc. 3.) Motivácie mať vyššie deficity než ostatné štáty povedú k transferovej únii. Buď budú bohatšie štáty (t.j. tie, čo sa menej zadlžujú) hradiť dlhy tých chudobnejších alebo ECB začne nakupovať štátne dlhopisy a to povedie k hyperinflácií spôsobenej tlačením peňazí (t.j. cez zdražovanie sa infláciou dodania všetci používatelia eura). Najpravdepodobnejšie je tretie riešenie a tlačenie peňazí, čoho zárodky sme už mohli vidieť.

Kniha Tragédia eura je kniha nabitá zaujímavými faktami. Veľké množstvo z nich sa nezmestilo do tejto recenzie. Sú to fakty, ktoré v bežných médiach neuvidíte, lebo spájajú súvislosti, ktoré pred tým nedávali zmysel. Kniha je veľmi dobré napísaná a pochopí ju aj bežný lajk. Odporúčam ju prečítať každému, koho zaujíma súčasný vývoj v Európe. Pred prečítaním knihy som s eurom ako takým nemal problém. No po jej prečítaní som tvrdým odporcom eura. Je to politický projekt, ktorý v rukách nezodpovedných politikov spôsobuje väčšiu koncentráciu moci v ich rukách. Ich snahu riadiť a kontrolovať naše životy považujem za nebezpečnú a bežným ľuďom spôsobujúcu škody. Slobodu máme len jednu, nedajme si ju vziať.

.

.

Jozef „Chosé“ Dzuriš

aka —->>>>Nehru-ur<<<<—-

———————————————————————————————————————–

„Ak cez hranice neprúdi tovar, budú cez ne prúdiť armády“
-Frédéric Bastiat

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
1,844 prečítaní

Žiaden komentár k “MEGARECENZIA: Tragédia eura”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>