Prvotina najčítanejšieho slovenského blogera

Najčítanejší slovenský bloger Samo Marec vydal na konci minulého roku svoju prozaickú prvotinu This is Hardcore. Je to príbeh o partii mladých ľudí, ktorí sa snáď pre nedostatok ambícií, či nedostatok každodenných snov so značnou pomocou drog pomaly strácajú samým sebe a padajú pred životom na kolená.

Na obálke knihy sa píše, že pravdivým síce tento príbeh nie je, ak by však bol, mohol by byť vraj pravdivý kdekoľvek.This Is Hardcore Z tohto tvrdenia mi vyplýva nejaká predstava o nadlokálnosti teda až nadčasovosti tohto príbehu. Ak však príbeh nerobí len stručná dejová línia, ale aj postavy, ktoré si ten príbeh musia odžiť, tak môže byť pravdivý jedine na Slovensku. A aj keď sa to priamo nespomína, dej je podľa častých a konkrétnych reálií umiestnený do Vysokých Tatier, odkiaľ aj sám autor pochádza.

Knižku podľa vlastných slov začal písať už pred šiestimi rokmi. A musím povedať, že aj napriek poctivej korekcii je to stále poznať. Za šesť rokov sa taký mladý a už najčítanejší slovenský bloger dokáže celkom vypísať a aj keď musel mať dosť času pekne precítiť svoje postavy, len ťažko si mohol zachovať štýl, s ktorým pred šiestimi rokmi knihu začínal. A práve ten počiatočný štýl, hrubý, úprimný, agresívny, hravý, vulgárny a drsný je tým najlepším, čo som v knihe našiel. Čím ale bližšie ku konci, tým je rozprávač obyčajnejší, až sa nakoniec skoro stratí.

Aby som trochu predstavil, v čom spočíva tento štýl. Na tomto mieste sa rozprávač priznáva k autorstvu, keď vysvetľuje prečo postava pije: „A možno je to jediný spôsob, ako to tu prežiť a nezblázniť sa. Ak to je smutné, ospravedlňujem sa, ale to je, koniec koncov, len kniha.“ A ešte jeden pekný príklad, kde zas to svoje autorstvo tak trocha odmieta: „ …,tak znie jej prvá veta, nie bohvieaká, ale ja som si ju nevymyslel.“

A snáď za tým nie je nepozornosť, ale rozprávač sa zas na iných miestach obyčajne pomýli, ako keď hovorí „ako som spomínal“ napriek tomu, že vete predchádzajúci fakt predtým nespomenul. Na presnosť sa taktiež nehrá a je skôr nerozhodný, ako napríklad tu: „Usmeje sa. Pobavene alebo chápavo, najskôr však niečo medzitým.“ Pomerne často tiež vystupuje priamo k čitateľovi: „Vlasy si odhrie nabok, čo, samozrejme, nie je vôbec dôležité, spomínam to tu, len aby ste vedeli, že to urobila.“

Formálne je kniha rozdelená len na štyri bezmenné časti, pričom posledná štvrtá má pár strán a aj v knihe je uvedená iba ako predĺženie po troch tretinách. Škoda len, že v predĺžení sa o ničom nerozhodne a žiadne nájazdy neprichádzajú. Inak člení autor text hlavne pomocou hviezdičiek. Tie ale niekedy využíva veľmi nesúrodo, niekedy zbytočne, keď ich napríklad užije na zvýraznenie citoslovca ako: *E!E*

Úvodzovky rozprávač príliš nepoužíva a sám často preberá priamu reč postáv, čo môže niekde miasť, ale na čitateľnosti postáv to určite neuberá, naopak to oživuje postavu rozprávača. U inej postavy to dosahuje zase fonetickým prepisom jazyka, ktorý aj keď je v podstate spisovný, dialekt zachytáva hlavne obmedzením dĺžňov.

V mestečku, ktoré Marec veľmi pekne prirovnáva k Mocondu z Márquezovej storočnice samoty žije partia dospievajúcich postáv. U mňa sa z týchto charakterov ľudia nestali. Príliš často im chýbal kontext skutočnosti a istá svojskosť a jedinečnosť, teda aj uveriteľnosť. Najuveriteľnejšou, najskutočnejšou a pritom veľmi zábavnou a pateticky ironickou postavou tohto príbehu bol nakoniec rozprávač. Ten spravil knihu hodnou prečítania.

.

Hutko Dominik

———————————————————————————————————————–

“Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť. Nemilovať múdrosť však znamená stať sa hlupákom.”
-Jan Amos Komenský

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
893 prečítaní

Žiaden komentár k “Prvotina najčítanejšieho slovenského blogera”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>