Treba písať knihy, predsa len na niečo slúžia.

Sartrove Slová (1963) sú autobiografickou výpoveďou o autorovom detstve a mladosti. Kniha chronologicky prechádza od rodinného zázemia Sartrovcov, cez Jean-Paulovo detstvo až po mládenecký čas. Zároveň je príbehom o Sartrovom vzťahu ku knihám, čítaniu a písaniu, respektíve ku slovu.
Jean-Paul vyrastal na predmestí Paríža so svojou matkou a jej rodičmi. Otec mu zomrel, keď mal dva roky. S mladou ovdovenou matkou, ktorá bola v dome svojich rodičov stále viac dcérou, než matkou, mal tak veľmi priateľský skoro až súrodenecký vzťah. Pochopiteľne ho takto nastavené rodinné prostredie poznačilo a neskôr z toho vyvodzoval svoju ľahkovážnosť, odpor k násiliu a autoritárstvu.

„Dávali mi na vedomie, že som skôr dieťaťom zázraku než synom nebožtíka. Odtiaľ bez najmenších pochýb pramení moja neuveriteľná ľahkovážnosť. Nie som šéfom a ani sa ním netúžim stať. Rozkazovať a poslúchať je jedno a to isté. Najväčší autoritár rozkazuje v mene iného, posvätného príživníka – svojho otca – a prenáša na druhých abstraktné násilie, čo sám znáša. V živote som nevydal rozkaz, aby som sa zároveň nesmial a nevyvolal smiech; nesužuje ma totiž vred moci, nik ma nenaučil poslúchať.“

Bol skôr dieťaťom milovaným a rozmaznávaným. Zároveň však veľmi bezproblémovým a poslušným. Ako jedináčikovi sa mu bez prísnejšieho otcovského usmerňovania dostávalo veľa pozornosti a on si na ňu rýchlo a rád zvykol. Svoje skoré detstvo bez kamarátov a súrodencov tak venoval zábave svojej matky a starých rodičov, až sa nevedomky stal otrokom páčenia sa.

„Cítil som sa nadpočetný, musel som teda zmiznúť. Bol som planý a permanentne vädnúci kvet. Inými slovami, bol som odsúdený a v každom okamihu mohli vykonať rozsudok. A jednako som ho zo všetkých síl odmietal, nie preto, že by som si tak vážil svoju existenciu, práve naopak, lebo som si na nej nezakladal; čím absurdnejší je život, o to neznesiteľnejšia je smrť.“

Sartrov starý otec učil nemčinu a jeho vplyvom sa už ako veľmi mladý zoznámil s klasickou literatúrou. Veľmi zábavná a milá je časť, kde Satre opisuje svoje čitateľské začiatky. Tak dlho a vytrvalo napodobňoval starého otca pri čítaní, až sa ho dosť skoro na jeho vek rozhodli naučiť čítať. Čítal veľa a rád. Vytrvalo prechádzal klasickú literatúru od starého otca ako aj detektívne a dobrodružné časopisy, ktoré si kupoval na brehu Seiny na prechádzkach s matkou.

„Keď som hltal Slovo a pohlcoval ma obraz, zachraňoval som sa vlastne iba vďaka nezlučiteľnosti týchto dvoch súbežných nebezpečenstiev. Na sklonku dňa som blúdil v džungli slov, triasol sa od strachu aj pri nepatrnom šramote, pokladal vŕzgajúce parkety za citoslovcia, veril, že som objavil jazyk v prírodnom stave, bez ľudí.“

Ako marxista nemal Sartre ďaleko od ateizmu napriek tomu, že vyšiel z kresťanského prostredia. Svoj vzťahu k náboženstvu a jeho vývoj opisuje aj v Slovách. Ako existencialista premýšľal výrazne práve náboženské otázky ľudského údelu, avšak viera, každému človeku vlastná sa v jeho prípade usadila skôr v oblasti ideálu spoločenského usporiadania a silný vzťah k posvätnosti, ktorej pôvod našiel v katolicizme, sa naplno prejavil práve v literatúre.

„Tak vyzerali moje začiatky; unikal som, vonkajšie sily modelovali môj útek a sformovali ma. Cez zastaranú koncepciu kultúry presvitala náboženský viera, ktorá poslúžila ako maketa; detinská, nič nie je dieťaťu bližšie. Učili ma biblické dejiny, evanjeliá, katechizmus, nedali mi však možnosť v ne veriť; výsledkom bol zmätok, z ktorého sa stal môj osobitný poriadok. Došlo k posunom, k značnému presunu; posvätnosť vyňatá z katolicizmu sa usídlila v Krásnej literatúre a objavil sa človek z pera, …“

Autobiografické Slová predstavujú okrem mnohých aspektov hlavne Sartrov vzťah k literatúre. Slovo mu učarovalo už ako malému. Aj keď snáď nakoniec dospel k bezmocnosti aj samotnej kultúry, písanie už ostalo tým, čo ho definovalo, čo mu bolo tak prácou ako zábavou.

„Je to môj zvyk a napokon aj moje povolanie. Dlho som pokladal pero za meč, dnes už nepochybujem o našej bezmocnosti. Na tom nezáleží; píšem a budem písať knihy, treba písať knihy, predsa len na niečo slúžia. Kultúra nič a nikoho nezachráni, neobhajuje. Je to však ľudský výtvor; človek sa doň premieta, aj sa v ňom spoznáva; jedine toto kritické zrkadlo odráža jeho vlastný obraz.“

 

Hutko Dominik

———————————————————————————————————————

“Odchovať deti je neistá vec, lebo úspech je tu plný zápasov a starostí a neúspech je väčší nad iné bolesti.”
- Demokritos

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
739 prečítaní

Žiaden komentár k “Treba písať knihy, predsa len na niečo slúžia.”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>