Vian Boris – Srdcerváč

Boris Vian (1920) patrí medzi najzaujímavejších francúzskych autorov dvadsiateho storočia. Jeho dielo je odrazom jeho života, také prekvapivé, neuveriteľné ako on sám. Ruské meno Boris dostal podľa Mussorgského opery Boris Godunov. Od malička bol tento rodený Parížan veľmi chorý a sám očakával skorý koniec života. Možno práve preto toho než umrel (39) stihol tak neskromne veľa.

V šestnástich sa mu zapáčil jazz. Už o rok hral na trumpetu, hral v jazzovom orchestri a neskôr bol uznávaným trumpetistom. V dvadsiatich sa oženil a o dva roky neskôr dokončil vysokú školu a narodil sa mu syn. Keď mal 23, napísal prvý román. V priebehu siedmych rokov ďalších deväť.

Úspech románu Napľujem na vaše hroby (1946), ktorý vydal ako preklad fiktívneho amerického autora ho finančne aj spoločensky zabezpečil, napriek tomu, že bol odsúdený na 15 dní vezenia za sadistické a pornografické motívy v ňom obsiahnuté. Spriatelili sa so Sartrom, Simone de Beauvoir či Camusom a začal pravidelne publikovať. Písal romány, poviedky, básne, eseje, divadelné hry, filmové scenáre, prekladal, hral divadlo, maľoval, skladal a vystupoval s piesňami k vlastným textom, z ktorých vydal album.

Napísal vôbec prvé francúzske rockandrollové skladby, či dokonca libreto k opere Fiesta slávneho francúzskeho skladateľa Dariusa Milhauda. Rozviedol sa (ich manželstvo údajne zničil vzťah jeho ženy so Sartrom) a po čase si zobral mladú švajčiarsku tanečnicu. V roku 1959 pri premietaní filmu podľa jeho dovtedy najúspešnejšieho románu Napľujem na vaše hroby mu v kine zlyhalo srdce a zomrel. A až potom prišla skutočná sláva.

Kniha Srdcerváč je rozprávaním o asi šiestich rokoch života psychoanalytika Kubohnáta v malej dedinke, do ktorej jedného dňa len tak zablúdi a nakoniec v nej ostane aj žiť. Pomaly spoznáva podivné pravidlá, ktoré sú v dedine zabehnuté a ešte pomalšie si ich osvojuje. Do dediny prišiel práve v čase nevítaného pôrodu Klementíny. Potom čo porodí nechcené trojčatá, ochladne jej vzťah k nekonfliktnému snáď zbabelému manželovi Andelovi, ktorého obviňuje z toho, že to všetko zapríčinil. Kubohnát ostáva žiť spolu s nimi v dome na kopci a pomáha Klementíne vychovávať deti.

Dom na kopci stojí mimo dediny a rovnako aj mimo jej pravidiel. Dedina sa správa ako jeden človek. Všetci zdieľajú určité pravidlá, ktoré sa nielen čitateľovi, ale aj Kubohnátovi ako cudzincovi zdajú veľmi nepekné, či nemorálne. Pravidelne sa tu koná Dedčí jarmark, kde sa kupujú starí ľudia na prácu. „Ľudia v dedine nemajú problém ukrižovať koňa za neveru, či zabiť jeden druhého bez výčitiek.” Svedomie im robí Sláva, ktorí vyťahuje hnijúce telá zvierat a ľudí z rieky vlastnými zubami, za čo dostáva zlato, ktoré nemôže minúť. Sláva žije rovnako mimo sveta dediny, aby svojou hnusnou a zbytočnou prácou uspokojoval svedomie jej obyvateľov.

Poslednou dôležitou časťou dediny je kostol a miestny farár, ktorý vyhlasuje, že náboženstvo je luxus a preto dedinčanov neustále karhá. Kniha sa venuje pozícii náboženstva a cirkvi v spoločnosti, morálke a pravidlám, kolektívnym vzťahom ale aj materinskej láske k nechceným deťom. Je hyperbolickou hyperbolou nášho sveta. Napísaná veľmi hravo, často zavádza a hrá sa s čitateľom. Všetky mená sú symbolické, aj keď ale niektoré nepovedia vôbec nič. Vianova úžasná imaginácia je istým potešením pri čítaní a svet ktorý stvoril je aj napriek jeho divokej nechutnosti a fantastickosti, krásny a farebný.

 

.

Hutko Dominik

———————————————————————————————————————

 ”Dobré svedomie je lepšie ako tisíc svedkov.”
-Titus Maccius Plautus

 

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
645 prečítaní

Žiaden komentár k “Vian Boris – Srdcerváč”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>