Vladimír Balla – V mene otca

Najbolestivejšou slovenskou knihou posledných rokov sa pre mňa krátko po prečítaní a asi štyri hodiny po prvom otvorení stala novela Vladimíra Ballu V mene otca z vydavateľstva KK Bagalu, s ktorou sa v roku 2012 stal víťazom siedmeho ročníka literárnej ceny Anasoft litera.
Kniha vyznieva ako modlitba otca, ktorý mal otca a dvoch synov. Pokorná modlitba muža, ktorý snáď nemal byť manželom, snáď nemal byť otcom. Nebol na to pripravený. Ale kto je? Veľmi individualisticky a sarkasticky otrávene rozpráva o živote svojej rodiny, ľudí, ktorí sú mu cudzí. On nevie byť otcom, synovia nevedia byť synmi a jeho manželka… on za ňu vinu necíti, aj keď mu vlastné sny hovoria, že by mal. Sny sú ale aj tak nelogické.
Synom nerozumie, nevie ako sa s nimi rozprávať. Oni s ním žijú takisto mlčky. „Syna naháňal so sekerou po celej Loveckej až k lesu, kde sa mu chlapec našťastie zakaždým stratil medzi stromami. Ja som svojich synov sekerou nikdy neohrozoval. Asi preto vznikol dojem, že sa o nich nezaujímam.” Otec – rozprávač žije svoj život slobodne a zodpovedne. K samému sebe. Jeho synovia v ňom vidia sebca, manželka kurevníka, akým bol už jeho otec. On sa snaží o pochopenie. Kto je vinný? Nikto. Zmysel života nie je v dome, ani v rodine. Žili bez zmyslu. Zabudli, že ten musia sami vytvárať.
Spomienky sa často vracajú k mystickému domu, ktorý rozprávač postavil spoločne s bratom. Dom mal byť zárukou šťastia. Nebol. Na začiatku opis tohto ešte nedokončeného domu pôsobí tak sviežo, ako ťaživo a zničujúco pôsobí jeho atmosféra na konci príbehu. Prázdne strany medzi jednotlivými kapitolami aj vizuálne doplňujú prázdnotu života postáv tohto príbehu. Neznačené kapitoly prerývane a magicky snivo predstavujú nepodstatnosť času, ktorý útrpne a nezmyselne plynie.
Celý svet tohto spomínania je postavený bolestivo. Postavy nie sú obeťami vlastných nepochopení, ale túžob, citov a racionalizovanej nutnosti, ktorou si svoje životy ospravedlňujú. Každý je sám a hľadá miesto. Naráža však na ostatných. A tak si všetci v tomto svete pri hľadaní vlastného zmyslu len potichu zavadzajú a strácajú sa.

„Žiaden z mojich kamarátov na Fatranskej ulici sa s otcom nezhováral. Len prijímali pokyny a informovali o plnení úloh. Tak to šlo dokola. Naši otcovia… starnúci zničení chlapi… roľníci, robotníci, opilci… to bolo normálne! Ešte dnes, keď vidím budovateľské filmy, prichádza mi zle. Tam vidno našich otcov. Ako vyzerali? Čo im to zožieralo ksichty? Aká lepra? Nejaké všeobecné socialistické kiahne? Kožná choroba režimu? Otcovia a deti našich čias chodili po Fatranskej okolo seba mlčky. Otcovia nanajvýš niekedy niečo rozkázali a tu i tam prudko spakruky udreli. Hotovo.“

Ešte dlho po dočítaní vo mne kniha doznievala a nemohol som sa zbaviť tej ťažoby, ktorá nebyť literárneho pôvodu bola by veľmi nepríjemnou a nežiadúcou. A s týmto pocitom v hlave som si uvedomil, že práve pre knihy akou je táto, stojí za to čítať súčasnú slovenskú literatúru.

 

Hutko Dominik

———————————————————————————————————————

„Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.“

- Herman Hesse

Ak sa vám článok páčil, prosím zahlasujte za neho:
 
pošli na vybrali.sme.sk
1,011 prečítaní

Žiaden komentár k “Vladimír Balla – V mene otca”

Pridať komentár

Meno:
Email:
Stránka:
Komentár:
XHTML: Povolené XHTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>